Dialóg v Krokuse

text Erik Vilím, fotografie Juraj Kováčik

titulné foto Galéria Krokus


Výstava: Obrazy toho, čo zostalo

Kurátor: Gabriela Kisová

Autori: František Demeter, Jaromír Novotný, Kay Walkowiak

 

***Výrazne nadpriemerný výkon, ktorý by bola veľká škoda obísť a nespoznať

 

Rosalinda Kraussová vyslovila na margo umenia 70. rokov 20. storočia nasledovnú tézu. „Umění 70. let se vzpírá představě kolektivního úsilí, na niž spočívá idea uměleckého ,hnutíʼ, a hrdě vystavuje svou roztříštěnost, za niž si nejnověji vysloužilo přízvisko ,post-trendové uměníʼ – Post-movement Art.“[1] (Kraussová, 2004, s. 251) Napriek tomu, že nás táto téza nabáda k definovaniu súčasného stavu vizuálneho umenia, najaktuálnejšie pohyby vo vizuálnom umení naznačujú niečo iné, a to, že predsa len určitá kategorizácia – ktorá by sa vzpierala zmieňovanej „roztříštěnosti“ − je možná, aj keď sa pritom nevyhneme čiastočnej redukcii.

Jednou z dominantných línii súčasného umenia sú stále neokonceptuálne stratégie, ktoré na  piedestál umiestňujú ideu (koncept). Do hry vstupuje aj dôraz na formálnu výstavbu a materiálne kvality diela. Ustálenou súčasťou tejto línie je princíp apropriácie a rekontextualizácie predmetov všednej reality. Špecifikom tejto línie súčasného umenia je obsiahnutie vedeckých poznatkov v štruktúre umeleckého artefaktu, ako aj využitie najnovších technológii. V istom zmysle „opozíciou“ k takému vzoru diel je iná dôležitá trajektória súčasného vizuálneho umenia. Jej znakom je snaha o aktualizáciu modernistických stratégii a o obnovenie vizuality predvojnovej a povojnovej abstrakcie. Zreteľ je v tomto prípade namierený na balansovanie na hranici abstraktného umenia a dizajnu (Vagač). Pregnantne túto vypuklú dichotómiu súčasného umenia formulovala Lucia Gavulová v recenzii Formovanie nevyhnutného diskurzu.[2] V súvislosti s opakovaním modernistických abstraktných tendencií však podľa môjho názoru nedochádza ku kritickejšiemu rozlíšeniu (špeciálne na slovenskej scéne) medzi anachronistickou prázdnou pastvou pre oči op-artu a invenčnou aktualizáciou, napríklad post-minimalistických prístupov. Otázka „Jak rozpoznat rozdíl mezi návratem archaické formy umění, jejímž cílem je posílit konzervativní tendence v přítomnosti, a návratem k ztracenému modelu umění, který má nahradit navyklé způsoby práce? (Foster, 2010, s. 59)[3] je stále prítomná. Jej odpoveď je jednou z dnešných výziev kritiky. Toľko teda na úvod.

Galéria Krokus prezentuje v súčasnosti trojicu autorských individualít, ktorých tvorba sa pohybuje na území abstraktného vyjadrenia. Kurátorsky výber Gabriely Kisovej predstavuje  na výstave Obrazy toto, čo zostalo tvorbu domáceho autora Františka Demetera, českého tvorcu Jaromíra Novotného a Kay Walkowiaka, ktorý je pôvodom Rakúšan žijúci vo Viedni. Medzinárodne koncipovaná výstava plne korešponduje s impulzmi, ktoré je možné sledovať mimo náš lokálny priestor.[4] Výstava Gabriely Kisovej zapadá do širšieho odklonu od esteticky chladnejšej neutrality konceptualizmu, smerom k perceptuálnosti, ku komplexite zmyslového zážitku, k akejsi „erotike“ materiálnej skladby diela. Tento pohyb je však možné sledovať už nejakú dobu. Zámerom výstavy je vyzdvihnúť tvorbu domáceho autora v medzinárodnom kontexte a zasadiť tak jeho tvorbu do rámca európskeho trendu, a v konečnom dôsledku tak legitimizovať jeho umelecký program v širšom rámci.

Výstavný priestor galérie Krokus je značne atypický, pozostáva z dvoch architektonicky a kontextuálne rozličných priestorov. Ich rozdielnosť však môže v niektorých prípadoch narúšať jednotu výstavného celku. Kurátorka Gabriela Kisová sa tomu negatívnemu dôsledku vyhla zasadením videoprojekcie rakúskeho autora Walkowiaka Making Sense Out of Abstraction (2013) do hlavnej výstavnej miestnosti bytového priestoru galérie. Walkowiak v tomto videu predkladá svoje minimalistické práce hinduistickým duchovným v očakávaní, že opýtaní rozvinú hlbšiu interpretáciu. Walkowiak sa tu pohybuje skôr v pozícii dokumentaristu, pričom vo výsledku je zreteľný presah do antropológie, sociológie umenia a kultúrnych štúdii. Dielo analyzuje interpretačné možnosti či komunikačné hranice geometrickej abstrakcie mimo západný kultúrny svet. Ide tu teda o analýzu transkultúrneho komunikačného potenciálu geometrickej abstrakcie. Kvázi-dokument Making Sense Out of Abstraction (2013) však na tento problém odpovedá len veľmi čiastkovo. Napriek tomu, portfólio tohto rakúskeho autora vyvracia jeden z hlavných argumentov kritikov abstraktných tendencii, a to odtrhnutie abstraktného diela od sociálnej reality.[5] Podobne aj víťazne dielo Julie Gryboś a Barbory Zentkovej Úder pěstí o zeď, co zní celý den (2016) Ceny Oskara Čepana 2016 ukázalo, že abstraktné dielo sa nemusí nevyhnutne „vznášať v transcendentálnych rovinách“, ale že môže fungovať v prepojení so sociálnou realitou, a to napríklad, pomocou nádejných objektov (ready-madeov), ktoré sa stávajú súčasťou štruktúry diela. Je trochu škoda, že Walkowiaková produkcia nemala viac priestoru na tejto výstave.

Okrem predošlého diela Making Sense Out of Abstraction (2013) Kisová vybrala pre hornú miestnosť galérie ešte tri diela od Demetera a Novotného, ktoré sa stretávajú vo využití blind rámu ako plnohodnotného vyjadrovacieho prostriedku. Blind rám tu už nie je niečo, čo je nepriznané, skryté za plátnom. Dostáva sa do centra záujmu: je nájdeným objektom, ktorý vystupuje ako nositeľ určitej umeleckej informácie.

Tendovanie k „objektovosti“, ktorý sleduje kurátorka selekciou týchto diel, anticipuje dialóg medzi Demeterovou a Novotného tvorbou v expozícii dolnej miestnosti. Nedá mi nepripomenúť, že akcentovanie objektovosti je akousi „ozvenou“ textu Michaela Frieda Umenie a Objektovosť.

Jaromír Novotný sa predstavil slovenskému publiku už dávnejšie, ešte na výstave Ilúzia priestoru / pokus o nové čítanie (2008) v Nitrianskej galérii. Novotný v tom čase pracoval s priestorom, pričom sa pohyboval rovinách maliarskej ilúzie. V aktuálnejších prácach, ktoré predstavuje aj počas druhej návštevy Slovenska, Novotný obohatil svoje diela o nový typ priestoru, a to o priestor reálny, ktorý je vo vnútri rámu obrazu. Použitím transparentného materiálu syntetickej organzy odľahčil obraz a otvoril ho okolitým faktorom (svetlu miestnosti). Závesný obraz sa tak u neho stal akousi „špongiou“, ktorá citlivo absorbuje kvality okolia. V klasickom procese maľby umelec vrství farebné plochy a línie – vytvára tak napodobeninu predmetnej reality. Samotné plátno pritom zostáva zakryté, a to už v procese prvotného nanesenia šepsu. Pre Novotného nie je plátno niečím sekundárnym či utajeným – naopak, organza, ktorou nahradzuje tradičné ľanové plátno, vytvára veľmi subtílne haptické kvality. V odhalení priestoru za plátnom možno nájsť referencie k dielu Luciana Fontana (Concetto Spaziale, Attese). Popri tom zas elimináciou maliarskej stopy privádza Novotného práca na myseľ monochrómne maľby Ada Reinhardta. Prijatím prirodzených faktorov okolitého priestoru (ako napríklad svetla expozície) mi Novotný pripomenul 4’33 Johna Caga. Ticho je pritom, podľa môjho názoru, kľúčovou výrazovou kvalitou jeho diela. Mohlo by sa zdať, že odhalením plátna, resp. syntetickej textílie a blind rámu ide Novotnému výlučne o reflexiu možností média závesného obrazu, jeho fundamentálnych podmienok. Bezpochyby, Novotného dielo tento rozmer má, avšak redukovať ho naň, by bola chyba. Samotný akt napnutia špecifického materiálu − evokujúceho vrstvy ľudskej pokožky − vytvára veľmi latentné a zároveň citeľné inherentné napätie. Jeho transparentné obrazy čítam ako projekciu našej fyzickej (rám) a duchovnej (svetlo) podstaty do artefaktu. V rámci riešenia inštalácie mi trochu chýbala malá drobnosť – jemná odchýlka obrazu od steny galérie, ktorá by umožnila, aby priesvitný obraz „dýchal“.

V tvorbe Františka Demetera je v porovnaní s Novotným, z môjho pohľadu, silnejší dôraz na analýzu mediálnych podmienok závesného obrazu. Dielo Plátno určilo tvar (2015), ktoré obrátilo kauzalitu genézy maliarskeho média, je toho dokladom. Pri komparácii s Novotného produkciou mi u Demetera vystupuje väčší záujem o vzťah diela (objektu) a priestoru, čoho potvrdením bola aj jeho sólová výstava v Krokus galérii Nie Áno Nie (2014). Novotného „tichá dráma“ sa odohráva vo vnútri obrazu, Demeter sa výrazovo pohybuje viac v priestore. Fókus na priestorové vzťahy, ktorý bol prítomný na výstave  Nie Áno Nie (2014), sa na aktuálnej výstave Obrazy toho, čo zostalo (2017) zachoval v diele Modul (2016-2017), v ktorom Demeter znova pracoval s horizontálnym posuvným systémom. Vstúpením do priestoru akoby do umeleckej tvorby prenášal prvky scénografie. Oproti tomu ho prítomnosť princípu found object prinavracia späť na pole tradície vizuálneho umenia. Spomínaný princíp v kooperácií s abstraktnými prvkami je dnes pomerne v obľube. Dokumentuje pokračovanie štýlovej hybridizácie často protichodných prvkov a tendencií, ktorú priniesla postmoderna.

Napriek niekoľkým menej podstatným vysloveným námietkam, som presvedčený, že výstava Obrazy toho, čo zostalo je kurátorsky výborne zvládnutá. Oceňujem aj text kurátorky, ktorému sa zvolením špecifickejšej štruktúry podarilo vyhnúť pertraktovaným floskulám. Výstava kurátorky Gabriely Kisovej otvára divákovi komplexnejší „rozhovor“ (hlavne) medzi dvomi autormi. Obrazy toho, čo zostalo je svojím medzinárodným presahom ojedinelým výstavným konceptom na našej slovenskej scéne. Situácia sa však v posledných rokoch obracia k lepšiemu a táto výstava je len ďalším dôkazom.

Erik Vilím

[1] KRAUSSOVÁ, Rosalind: Obraz, text a index: poznámky k umění 70. let. In: CÍSAŘ, Karel (ed.): Co je to fotografie? Praha : Herrmann & synové, 2014, s. 251 – 273. Bez ISBN

[2] Viac tu: http://artalk.cz/2016/08/02/formovanie-nevyhnutneho-diskurzu-2/

[3] Viac tu: Hal Foster: „Co je nového na neoavantgardě?“ In: Sešit pro umění, teorii a příbuzné zóny, 2010, č. 8, s. 112. ISSN 1335-9770.

[4] Ide prevažne o rôzne polohy súčasného abstraktného umenia. Pre príklad vyberiem iba niekoľko výstav: skupinová výstava Interference v Trafó Galéria v Budapešti, na ktorej participoval aj Áron Kútvölgyi-Szabó (na Slovensku mal výstavu v žilinskej galérii +-0,0)(2016 – 2017); výstava Gábora Kristófa v Horizont gallery; výstava The Poetics of The material v Leopold Museum (2016-2017); sólová prezentácia Ladislava Jezberu v pražskej Hauch Gallery (2016).

[5] Tieto výčitky zaznievanú, paradoxne, aj v súčasnosti, pochopiteľne, od ľavicovo orientovaných kritikov. Spomeňme si aspoň na Manifest radikálneho realizmu, ktorý vyšiel u našich susedov.

Jaromír Novotný

 

Kay Walkowiak, Making Sense Out of Abstraction

 

Kay Walkowiak, Making Sense Out of Abstraction

 

Kay Walkowiak, Making Sense Out of Abstraction

 

Jaromír Novotný a František Demeter

 

František Demeter, Modul, detail

 

František Demeter, Modul, detail

 

František Demeter, Modul

 

František Demeter, canvas

 

 

 

2 Comments

  1. No takže si to teda zhrňme:
    ,,Súčasný stav vizuálneho umenia kategorizuje redukciu dominantných neo-konceptuálnych tendencií na piedestáli idei (konceptu) v línii kolektívneho princípu apropriácie a rekontextualizácie predmetov všednej reality? špecifikom čoho je obsiahnutie vedeckých poznatkov v štruktúre umeleckého artefaktu využitím najnovších technológií, pričom opozíciou je trajektória súčasného umenia.
    Aktualizácia stratégií predvojnovej a povojnovej abstrakcie, či balansovanie pregnantnej dichtómie determinuje formovanie nevyhnutného diskurzu.
    Modernistické abstraktné tendencie však nedeterminujú kritickejšie rozlíšenie medzi anachronistickým op-artom a invenčnou aktualizáciou post-minimalistických prístupov.
    Archaické formy konzervatívnych tendencií korešpondujú s impulzami esteticky chladnejšej neutrality konceptualizmu smerom k perceptuálnosti a komplexite kontextu európskeho trendu a legitimizuje kontextuálny priestor.
    Dielo analyzuje interpretačné a komunikačné abstrakcie, ide tu o analýzu transkultúrneho komunikačného potenciálu geometrickej sociálnej reality v transcendentálnych rovinách a pomocou ready-madeov v štruktúre selekcie objektovosti, pričom anticipuje dialóg akcentovania syntetickej organzy sekundárnou subtílnosťou haptickej kvality.
    Referencie eliminácie faktorov reflekcie fundamentálnej redukcie evokuje latentné a inherentné artefakty.
    Analýzy mediálnej kauzality genézy v komparácii fókusu found objectu pre kooperáciu štýlovej hybridizácie prvkov a tendencií postmoderny.
    Špecifická štruktúra pretraktovaných floskúl komplexne participuje na koncepte a tenduje” to všetko k totálnej nude.

    Môj názor:
    Abstrakcia nikoho nerozčúli, neurazí, dá sa o nej donekonečna intelektuálne onanovať, môže dekorovať akýkoľvek priestor, stenu, podlahu či strop, môže dekorovať akúkoľvek vec, je použiteľná v akejkoľvek dobe, režime.
    Abstrakcia je nekonečná lúka, či les, kde nie sú žiadne zvieratá, žiadny ľudia, žiadne problémy, žiadne názory či postoje – leda ak estetické a formalistické.
    V tomto svete je ľahšie a bezpečnejšie byť abstraktným, ako byť konkrétnym.

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*