Maľba roka 2016.    

Recenzia výstavy od Ľuboša Lehockého

foto www.malbaroka.sk, www.tomcallemin.sk

Víťazmi Maľby roka 2016 sú Kristína Bukovčáková (1. miesto), Štefan Šoltis (2. miesto) a Ján Valík (3. miesto). Špeciálne uznanie poroty získala Mira Kubáňová. O oceneniach rozhodla porota v zložení Catherine Gimonnet (predsedkyňa), Luca Matti, Gabriela Kisová a Bohdan Hostiňák. Kurátorkou výstavy a autorkou textov v katalógu je Nina Gažovičová.

phoca_thumb_l_bukovcakova_kristina_-_rozhovor_o_predstave
1. miesto: Bukovčáková Kristína Rozhovor o predstave

 

2. miesto: Šoltis Štefan Rekonštrukcia D
2. miesto: Šoltis Štefan
Rekonštrukcia D

 

3. miesto: Valík Ján Hlbšia vlna
3. miesto: Valík Ján
Hlbšia vln

Výstava dvadsiatich, už tradične na seba natlačených diel finalistov v galérii Nedbalka trvá do 6. novembra. Podobne, ako aj v minulosti, ani tohto roku sa na niektoré diela nedá pozrieť z patričného odstupu tak, aby človek videl celý obraz naraz a kolmo spredu. Ide o maľby Evy Fajčíkovej, Jána Hrčku, Katalin Madarász Decsi, Jána Valíka, Borisa Sirku a Miry Kubáňovej, ktoré sú umiestnené za stĺpmi v rohoch miestnosti. Ide o opakovaný problém, azda by stálo za úvahu využiť pri inštalácii voľajakú dočasnú stenu v inak prázdnom priestore. Bolo by milé, odhliadnuc od toho, či pohľad na maľby bude stáť za to, keby ich návštevníci, keď už ide o takú „prestížnu a jedinečnú súťaž“ (z katalógu k výstave finalistov), videli bez prekážok. Na druhej strane, treba povedať, že napriek obmedzeniam priestoru, formátu výstavy a rôznorodosti finálových prác sa kurátorke podarilo nájsť a priestorovo zoskupiť diela s istými spoločnými menovateľmi (kompozícia, výraz, farebnosť, miera abstrakcie, tematika/motivika…) a uviesť ich tak do aspoň akých-takých súvislostí. Pochopiť aspoň trochu kontexty tvorby jednotlivých autorov pomohli aj krátke texty v katalógu.
Škoda, že podobne nápomocné neboli aj zdôvodnenia poroty, ktorými by objasnila výber ocenených. V maximálne troch vetách sa dozvedáme, že v prípade Miry Kubáňovej sa porota „rozhodla oceniť autorkin zaujímavý prístup k textúre maľby“, Jánovi Valíkovi „sa podarilo prostredníctvom farebnej škály v kombinácii so zvoleným médiom vytvoriť dielo so silným duchovným vyžarovaním“, Štefan Šoltis prostredníctvom mechanických procesov vytvoril kompozíciu vyvolávajúcu silné pocity“ a Kristína Bukovčáková „presvedčila osobitou kombináciou zvolenej maliarskej techniky a kompozície.“
Práve ocenenie Bukovčákovej kombinácie zvolenej maliarskej techniky a kompozície sa však sproblematizovalo, keď hentak zverejnil na svojej facebookovej stránke fotografiu belgického autora Toma Callemina, z ktorej bola figurálna kompozícia prebratá. V diskusii pod príspevkom sa autorke víťaznej maľby priamo alebo nepriamo vyčítalo najmä niekoľko vecí: 1. použitie námetu z cudzej fotografie, 2. neuvedenie autora pôvodnej fotografie v názve maľby, alebo v jej dokumentácii, resp. neuvedenie informácie, že ide o prevzatú kompozíciu a 3. s tým súvisiace  možné porušenie autorských práv Belgičana. Nepriamo sa tiež naznačovalo, že ide o prostý plagiát, pretože nič iné ako problematická figurálna kompozícia, v ktorej dospelý muž zakrýval oči sebe aj dievčaťu, ktoré pri ňom stálo, nie je dôležité. Takýto pohľad považujem za nepatrične zjednodušujúci, ba až scestný, pretože neberie do úvahy nie len špecifiká a výrazové prostriedky maľby a fotografie, ale nevšíma si ani v porovnaní s Calleminovou fotografiou rozdielne celkové pôsobenie Bukovčákovej obrazu. Porovnávať, či je víťazná maľba „lepšia“, alebo „horšia“ ako „predloha“ pritom nie je vôbec podstatné. Je totiž iná. Postavy na fotografii sú osvetlené ostrým svetlom, pravdepodobne bleskom fotoaparátu (už v tomto momente sme nútení brať do úvahy médium, ktoré scénu zachytáva), pred ktorým muž sebe aj dievčaťu zakrýva oči. Alebo si zakrývajú oči pred niečim, čo je za chrbtom fotografa. Nevieme. V spojení s pozadím ponoreným v tme a kontrastom čiernobielej fotografie vzniká atmosféra tajomnosti a znepokojenia, ktorá je tu dôležitou výrazovou kvalitou. Maľba Kristíny Bukovčákovej, ktorá využila totožnú kompozíciu postáv s výrazným gestom zakrytia očí, však temné okolie a pozadie postáv nahrádza rozľahlou krajinou, možnosť, že ruky chránia oči pred silným svetlom je menej pravdepodobná, čo ešte zíntenzívňuje nezrejmosť tohto gesta, ktoré nadobúda v spojení s „ľahkým, skicovytým, fluidným rukopisom“ (Nina Gažovičová v katalógu k výstave) a zasadením do farbami prekypujúcej imaginárnej krajiny ambivalentný pocit prameniaci zo vzťahu znepokojivého gesta a možno rajskej, možno utopickej, možno dystopickej, trochu psychadelickej scenérie.

Zaiste, výberom sugestívneho gesta, ktoré pochádza z objavenej fotografie si autorka uľahčila prácu s vymýšľaním ústredného motívu svojej maľby, navyše, chybou vlastnej nedôslednosti a možno neskúsenosti nezistila a priamo neuviedla autora fotografie nájdenej bez popisky na sociálnej sieti, ktorá ju svojim „príbehom“ zaujala natoľko, že ho musela maliarsky interpretovať, resp. neuviedla v komentári k prihlásenému dielu to, čo vyslovila ešte pred „odhalením“, toho, čo nezatajovala, napr. v rozhovore pre TV Bratislava, a síce, že figurálna kompozícia je prevzatá z fotografie nájdenej na internete.

Otázka, či je prax, resp. situácia, ktorá sa stala predmetom kritiky (najmä, ak tento proces tvorby nie je výslovne témou, ktorá sa má dielom reflektovať) „v poriadku“, je otázkou do značnej miery eticko-právnou. Stojac zoči voči maľbe Kristíny Bukovčákovej sa zdá, že „esteticky“ obstála (minimálne pred členmi poroty).

Na záver, aj keď som sa tomu chcel vyhnúť, neodpustím si trochu irónie a položím do vetra rečnícku otázku: Je v Bukovčákovej maľbe (hoc aj s prevzatým motívom) menej sviežosti, tvorivosti a recepčného potenciálu ako napríklad v „originálnom“ obraze ženy dusiacej sa zlatými náhrdelníkmi, pomenovanom Chamtivosť, „originálnom“ Lazárovi so svätožiarou, „originálnom“ vtipe s odtlačenými parketami, alebo v „originálnom“ obraze, v ktorom sa autor snaží nájsť „mieru abstrakcie evokujúcú viacero interpretácií“ (z textu Niny Gažovičovej o tvorbe oceneného autora)?

 

Neviem, neviem…

Ľuboš Lehocký

4 Comments

  1. Aby som nesklamal Luciu Dovičákovú, lebo ju asi vzrušujem (viď fb hentak)…

    Keď som videl prvý raz foto víťaznej maľby, tak som hneď vedel aké pohlavie to namaľovalo, už som len riešil, že či to je Andrea Bartošová, alebo Kristína Mesárošová, či Csilla Poláková, možno Monika Mikyšková, či Lucia Pestrofarebná alebo Svetlana Poetická, či atď. Neuhádol som meno.
    Veľmi pekne si to napísal Ľuboš: ,,maliarsky interpretovaná fotka nájdená na internete” – to je tak smutnosmiešne (smejem sa skrze slzy) prostoduché, že sa vôbec čudujem, že sa nejaká odborná-ha-ha komisia vôbec tým nadchla.
    Ale to je Maľba roka-VÚB – súťaž o peniaze a pre peniaze, súťaž, ktorá je asi tak relevantná asi ako Miss Slovakia alebo Farma (ale treba o nej písať).
    Veľmi sa páči feminínna, druhová, klubová, kamarátska korektnosť.
    Ináč tiež niekedy pozerám na fotky v časopisoch, keď chcem namaľovať realistickú tvár, alebo nejaký jej výraz, alebo pózu figúry – LEBO NEMÁM (NA) ŽIVÉ MODELKY (a keby som aj mal, tak by som nestrácal čas s ich maľovaním) – ale ,,zostrojím (kolážujem)” si z fotiek niečo svoje, neomaľuvávam celé fotečky ako taký chudáčik, ktorý nevie čo a ako ďalej, a tak surfuje na nete.

    Súčasná bieda maľby sa nazýva fotofília.

    Cvak a šuchi, šuchi, šuch.

    • 😀 ani neviem, co si napisal ako som tak vzrusena! pozdravujem, len som sa zlakla, ci niesi tehotny alebo nieco este horsie

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*