Pozor krehké!

Receniza výstavy od Aurela Hrabušického, pôvodne napísaná pre časopis 365° vydávaný SNG.

Text na hentaku publikujeme s láskavým súhlasom 365°  a autora

Fotografie (c) Andrej Žabkay, Peter Sit, Milan Tittel

Titulná fotografia Milan Tittel, Bez názvu, 2016

 

Nedávno prebehla v galérii Photoport výstava Handle with care – Fragile – Thank you. Neexistuje k nej žiadny sprievodný ani “kurátorský” text, neostali po nej iné stopy, len tie obvyklé, na sociálnych sieťach. Okrem toho trvala iba krátko, vyplnila vlastne len prestávku medzi dvoma plánovanými výstavami. Nemala ani zodpovedného kurátora, iba dvoch vyzývateľov – dvojicu umelcov Milana Tittela a Mateja Gavulu, obvykle vystupujúcich pod značkou XYZ, ktorí pozvali autorov viacerých generácií, aby niečím prispeli na tému, definovanú v názve výstavy.

Ponevieram sa po výstavách súčasného umenia pomaly už desiatky rokov a priznám sa, že skôr sa teším na niektoré osobné stretnutia na vernisážach, než na vlastné diela. Samotné výstavy ma skôr nudia (v tomto smere som väčšinovým divákom), aj preto, že namiesto umenia sa tam často stretávam s povinnými jazdami na rôzne aktuálne, pálčivé, ale aj odťažité témy. Namiesto umeleckých diel vidím demonštrácie osobných alebo skupinových postojov, ktoré okrem autorov a úzky okruh ich známych málokoho zaujímajú. Prezentácie dobových aktualít prevažujú nad nadčasovými víziami.

Aj od niektorých vystavujúcich autorov som už také diela videl. Lenže tentoraz ma prekvapili – a to hneď vo viacerých smeroch. Predovšetkým Milanovi Tittelovi a Matejovi Gavulovi sa podarilo to, čo sa málokedy podarí aj kurátorom – špecialistom na výstavy súčasného umenia – dať dohromady pomerne kompaktnú zostavu diel na zmysluplnú tému, ktorá je vlastne večne aktuálna. Veď krehkosť, implicitne aj zraniteľnosť, efemérnosť, nestálosť, fluidnosť patria k súčasnému spôsobu života. A navyše, už pred niekoľkými rokmi Daniel Grúň napísal o samotných strojcoch výstavy, že ich “výtvarná činnosť počíta s efemérnymi, nestabilnými, krehkými a prchavými situáciami”. Téma bola teda definovaná dosť jasne a pritom umožňovala širokú škálu reakcií.

Pozoruhodná je aj zostava autorov, ktorí sa tu zišli – obsahuje meno žijúceho klasika Ľubomíra Ďurčeka, výrazných reprezentantov strednej generácie (Tittel, Gavula, Cyril Blažo) a viacerých mladých, či už vyprofilovaných alebo ešte sa len hľadajúcich autorov. A navyše ešte jedného teoretika umenia, už spomenutého Daniela Grúňa, ktorý tu však nevystupuje ako kurátor, ale ako umelec. Táto zostava však nie je náhodná, ani príležitostná. Možno povedať, že vznikala už dlhšiu dobu, na základe vzájomnej komunikácie ľudí, ktorí sa stretávali v Photoporte, ale aj inde. Základ tvorí dvojica XYZ, ktorí už viackrát vystavovali spolu s Cyrilom Blažom (občas aj s Romanom Ondákom) a ich spoločné výstavy najčastejšie uváduzal Daniel Grúň (sám príležitostný básnika a umelec) a Lucia Gavulová. K tomuto jadru sa postupne pridávali ďalší autori strednej (Miroslav Csölle, ten tu nevystavuje, svojím spôsobom ho nahradil Slavomír Bachorík) a mladej generácie – Martin Kochan už predtým spolupracoval s C. Blažom, štyria ďalší – Erik Janeček, Denis Kozerawski, Peter Sit a Andrej Žabkay – pôsobia v rámci združenia či vydavateľstva APART. Viacerí z nich už vystavovali vo Photoporte, v rámci skupinových výstav aj samostatne.

Väčšina autorov, ktorí sa tu stretli, sa prvýkrát spoločne predstavila vlani v lete na výstave Všade dobre, doma najlepšie v Kunsthalle/Hale umenia v Košiciach. Odvtedy sa zišli viackrát – ich špecialitou sú “rozličné drobné vstupy, komentáre a intervencie do verejného priestoru” (Vladimír Beskid) a keď vystavujú, tak často dávajú prednosť dočasne vyprázdneným bytom a všeobecne neštandardným, prechodným výstavným priestorom. Pripomína to výstavy neoficiálneho umenia pred rokom 1989, ktoré trvali krátky čas a prebiehali v podobných priestoroch. Prvým takýmto projektom – akéhosi prechodného squattingu pre účely umeleckej tvorby, ktorý podnietilo združene XYZ, bola 24-hodinová výstava Mohla by to byť galéria Panoráma / It Could be Gallery Called Panorama ešte v roku 2004. Poda koordinátorky projektu Lucie Gavulovej “išlo o svojím spôsobom do-you-yourself výstavu, , ktorú iniciovala skupina mimo inštitucionálny rámec, a pri tvorbe ktorej dala voľnú ruku prizvaným umelcom, ktorí boli zároveň kurátormi projektu”. L. Gavulová v tejto súvislosti pripomína spojitosť so známym I. otvoreným ateliérom, ktorý sa v roku 1970 uskutočnil v dome výtvarníka Rudolfa Sikoru. Podstatný rozdiel je ale v tom, že výstavy či iné spôsobe prezentácie neoficiálneho umenia v súkromných, neverejných priestoroch vznikli pod tlakom politických pomerov a boli teda vynúteným “formátom”, zatiaľ čo podobné akcie v súčasnosti sú skôr programovo zameraným gestom a zodpovedajú celkovej orientácii autorov, povahe ich výtvarnej práce.

Denis Kozerawski, Peter Sit, 2015 / Erik Janeček: V prípade potreby, 2015 / Matej Gavula: Magnetický kruh, 2014
Denis Kozerawski, Peter Sit,  2015 / Erik Janeček: V prípade potreby, 2015 / Matej Gavula: Magnetický kruh, 2014
Erik Janeček: Únik, 2015
Erik Janeček: Únik, 2015

Napokon, aj výstavná sieň Photoportu vznikla vlastne prispôsobením prízemných kancelárskych priestorov a jej súčasťou ostali pôvodné okná, orientované do záhrady. Príležitostný “spolok autorov – kurátorov” na čele s vyzývateľmi XYZ výstavu koncipoval tak, sa diela rozložili všade a prenikli do všetkých kútov, medzi okenné tabule, aj mimo výstavný priestor, do zadnej časti spojovacej chodby. Tak ako výstavný priestor je vzdialený “bielej kocke”, ani súbor diel, intervencií (nie však typických site-specific works), projekcií nepripomína štandardnú výstavu. Podobným spôsobom – ako jednu súvislú inštaláciu, ako jediné mnohočlánkové dielo – zvykol obsadiť priestor Stano Filko, ale spolok autorských individualít sa na niečom takom mohol dohodnúť len ťažko a tak výsledný tvar poznačili isté nedorozumenia, nie však natoľko, aby narušili celkový “umelecký dojem”. Okrem toho výrazné autorské gestá väčšinou nie sú súčasťou programu ani XYZ, ani mladších, s nimi spriaznených výtvarníkov (fotografov), ich diela a priestorové intervencie sú skôr marginálne, nevnucujú sa, autori zanechávajú stopy, ktoré obsahujú iba nenápadné významové odkazy. Divák – účastník akejsi spoločenskej hry, ich tak trochu musí vyhľadávať ako pri geocachingu. Tomuto málo spektakulárnemu spôsobu tvorivosti zodpovedajú priestory, ktoré majú mimikry bežných, iba sčasti prispôsobených ľudských obydlí alebo iných úžitkových zariadení.

Andrej Žabkay, 2016
Andrej Žabkay,  2016

Výstavná miestnosť Photoportu je rozdelená jediným výrazným vstavaným panelom a tak nútila “kurátorov” členiť výstavu na dve časti. Každá z nich obsahovala jeden vizuálny stredobod – veľká čiernobiela fotografia v prednej časti, spoločné dielo Petra Sita a Denisa Kozerawskeho, svojimi rozmermi panel popiera, je vlastne jediným výrazným autorským gestom na výstave. Záber na obidvoch autorov, ktorí obrátení chrbtom k sebe, svojimi hlavami podopierajú kartónový tubus a tak ho udržujú v rovnováhe, v niečom pripomína voľakedajšiu situačnú performanciu Ľubomíra Ďurčeka Analytická štúdia vzťahov. Človek, miesto, čas (1979 – 1980). Vychýlený, labilný postoj performera vo fotografickom zábere akoby paradoxne udržoval v rovnováhe drevenú konštrukciu, ktorá mala zabrániť tomu, aby sa pamiatkovo chránená budova nezrútila. Rozdiel je však v tom, že zatiaľ čo Ďurčekova fotosituácia zjavne významovo odkazuje na vtedajšie spoločenské pomery, fotosituácia P. Sita a D. Kozerawskeho zostáva v osobnej rovine – umeleckí partneri sú si vzájomnými oporami, celé to však nie je myslené príliš vážne. Okrem toho vstupuje do hry mediálne zdvojenie – situácia sa pôvodne odohráva pred výstavným panelom a jej fotografický záznam ten panel prekrýva a tým popiera.

Priestorový kontrapunkt voči veľkoplošnej fotografii tvorí Magnetický kruh Mateja Gavulu, ktorý obopína jediný hranolový pilier v miestnosti. Na prvý pohľad formálna hra, pokiaľ si nevšimneme, že kruh pozostáva z pospájaných magnetov, oddelené články teda pohromade drží iba neviditeľná fyzikálna sila, podobne ako v prípade spoločného diela D. Kozerawskeho a P. Sita – len namiesto gravitácie je tu sila magnetizmu. Magnetická kvapalina tvaruje aj drobný objekt D. Kozerawského v druhej časti výstavy.

Cyril Blažo, 2016 / Andrej Žabkay, 2016 / Peter Sit - Príroda tvoriaca a udržujúca 3, 2016 / Peter Sit - Fragile, 2016
Cyril Blažo, 2016 / Andrej Žabkay,  2016 /
Peter Sit – Príroda tvoriaca a udržujúca 3, 2016 / Peter Sit – Fragile, 2016

Ťažisko druhej časti tentoraz leží na podlahe – pod symptomatickým názvom Fragile sa skrýva veľké, ale rozbité kruhové zrkadlo, ktoré bolo pôvodne súčasťou jednej inštalácie P. Sita a rozbilo sa pri transporte. Rozbité zrkadlo môže pôsobiť ako ošúchaná metafora, ale keď leží na zemi, vyzerá skôr ako poškodený opticko-konštruktivistický objekt a podporuje tým celkový dojem krehkosti všetkého, čo je navôkol. Motív zrkadla, nadväzujúc na svoje staršie práce, využil celkom iným spôsobom Ľubomír Ďurček. Na spodnom okraji bežného toaletného zrkadla vyškrabal nápis TERORISTA a tak každý, kto sa doňho pozrel, bol takto označený a musel sa aspoň na chvíľu zaoberať týmto problémom.

Práce mladších autorov väčšinou neobsahujú odkazy na aktuálne spoločenské témy, ale záznam spoločnej performancie Grid M. Gavulu, D. Kozerawského, P. Sita a A. Žabkaya, pri ktorom sú účinkujúci schovaní pod ochrannou mriežkou v dlažbe pri vyústení podchodu pre chodcov a môžu vytŕčať iba prsty na rukách, sledovaní zarazenými pohľadmi okoloidúcich, vyvoláva intenzívny pocit zraniteľnosti a môže nepriamo odkazovať na spoločenské pomery. Čo je ale pozoruhodné, až prekvapivo evokuje akcie Ľ. Durčeka, prípadne Jána Budaja a jeho Dočasnej spoločnosti pre intenzívne prežívanie zo 70.rokov minulého storočia, ale aj vtedajšie práce sochárov Jozefa Jankoviča a Vladimíra Havrillu, s motívom ľudskej postavy, pokúšajúcej sa o nejakú činnosť v tesnom a uzavretom priestore. Zrejme je to takisto večná téma, ale jej súčasná verzia – na rozdiel od tých minulých – vyznieva menej fatálne a viac odľahčene.

Gavula, Kozerawski, Sit, Žabkay: Grid, záznam z akcie ( 9.11.2015) v Bratislave
Gavula, Kozerawski, Sit, Žabkay: Grid, záznam z akcie ( 9.11.2015) v Bratislave

Téma zraniteľnosti sa objavuje aj na fotografii Andreja Žabkaya: vertikálny spoj medzi dvoma kovovými platňami, ktoré prikrývajú akúsi konštrukciu, je preliačený po silnom údere – inštalácia farebnej fotografie, zvinutej do trubice a postavenej do rohu miestnosti, pôsobí azda až príliš formálne. Žabkayova fotoinštalácia s témou akejsi zraniteľnej geometrie v niečom pripomína fotografiu D. Kozerawského, tiež zaznamenávajúcej miesto, kde sa stretávajú a krížia línie – pravidelné okraje dlaždíc. Kontaktné miesto je ale narušené deštruktívnym pôsobením chemických látok. Motív krehkých, efemérnych spojív a konštrukcií rozvíjajú aj ďalšie objekty A. Žabkaya a D. Kozerawského. Daniel Grúň tematizuje fragmentárnosť a nespojitosť textovej komunikácie v závesnej inštalácii, pripomínajúcej kipu – uzlové písmo Inkov, nanovo poskladané na spôsob Jána Mančušku. Rozložená, bizarne atomizovaná konštrukcia tvorí základ kresbou doplnenej prevzatej tlače od Cyrila Blaža, akéhosi Rudolfa Filu mladšej generácie, ale menej formálne manieristického, viac adresného.

Peter Sit - Príroda tvoriaca a udržujúca 1, 2015 / Peter Sit - Príroda tvoriaca a udržujúca 2, 2016
Peter Sit – Príroda tvoriaca a udržujúca 1, 2015 /  Peter Sit – Príroda tvoriaca a udržujúca 2, 2016

 

Martin Kochan: Herbár 2005 – 2016
Martin Kochan: Herbár 2005 – 2016

Niektoré práce prezrádzajú, že ich autori sú príliš zahľadení do seba, sú poznačené číro formálnymi, vonkajškovými spojitosťami, nesprostredkujú adekvátnu komunikáciu. Úvodnú časť triptychu P. Sita SIT Príroda tvoriaca a udržujúca tvorí reprodukcia emblému z preloženého spisu známeho alchymistu Paracelsa (neodolám pokušeniu uviesť jeho celé meno: Philippus Aureolus Theophrastus Bombastus von Hohenheim) AZOTH. O stromu neboli linii života. To je však zrejmé iba zasväteným a okrem toho nie je jasné, prečo by sme to mali vnímať ako umelecké dielo, a to ani vtedy, keď vezmeme do úvahy celý triptych. (SIT – sic!). Martin Kochan predviedol svoj starý školský herbár – jeho obsah je síce prirodzene krehký, ale samo osebe to nestačí, navyše svoju vizualitou skôr odvádzal pozornosť od jadra výstavy. Cyril Blažo, výrazný zjav strednej generácie, sa zjavne nevedel naladiť na spoločnú tému, jeho rôznorodé príspevky boli výsledkom nie celkom domyslenej improvizácie.

Slavomír Bachorík: Odpoveď, 2016
Slavomír Bachorík: Odpoveď, 2016

Dva subtílne objekty doteraz nie veľmi známeho Slavomíra Bachoríka na prvý pohľad takisto príliš nesúvisia s témou, predstavujú bizarné kombinácie tvarovo kontrastných nájdených objektov, odkazujúce na surrealistický prazáklad. Pri bližšom pohľade ale zistíme, že ich súvzťažnosť má svoj zmysel – v diele Odpoveď dve zubaté čeľuste nejakého zvieraťa, uložené v tvare, pripomínajúcom vulvu ale mandorlu, zdanlivo otvárajú priechod do iného priestoru. Namiesto neho je tu však len technický nosič, perforovaná medená platňa, akoby poznačená činnosťou červotoča, ktorý mal však zmysel pre geometriu. Druhý objekt – Strata smeru – tvorí vrhačská guľa, umiestnená na guľkovom ložisku. Jednoduchá gradácia hmôt je do istej miery popretá pôdorysom zaniknutého Šalamúnovho chrámu v Jeruzaleme, umiestnenom na vrchole tohto útvaru. To nemusíme poznať, ale vnímame farebný a tvarový kontrast – biely pravouhlý pôdorys na tmavom sférickom podklade pôsobí ako negatívna kresba, nehmotná, pominuteľná stopa na hmotnom základe sféry, (zeme)gule.

Matej Gavula: Kamera, 2016
Matej Gavula: Kamera, 2016

Gavula, ktorý bol Bachoríkovým spolužiakom na výtvarnej akadémii, na výstave predstavuje podobe paradoxne vyznievajúci objekt – na čiernej ručnej kamere je nasadený optický hranol, takisto natretý čiernou farbou, pohľad cez kameru je teda nutne skresľujúci, navyše tento kompozitný útvar pôsobí ako nejaké podivné technické zviera, ktoré saje čosi z podkladu.

Práca s objektom menších rozmerov, obvykle založená na dôvtipnej, skryto paradoxnej kombinácii nájdených materiálií, v ktorej hrá často dôležitú úlohu sprostredkovateľa fotografia, je asi jednou z mála predností súčasného umenia na Slovensku. Kdesi na jej postmoderných začiatkoch stoja rané diela Romana Ondáka v deväťdesiatych rokoch, neskôr sú to diela Milana Tittela a Mateja Gavulu (spoločne alebo každý zvlášť) a neskôr aj mladších autorov – viacerí z nich sú zastúpení na výstave. z významnejších chýba azda Viktor Frešo, ten by sa ale ťažko vtesnal do témy.

Cyril Blažo, 2016
Cyril Blažo, 2016

A nakoniec tu chýba zreteľnejší vklad jedného z najvýraznejších predstaviteľov tohto prúdu Milana Tittela. Zastúpený je len ako spoluautor (vedľa C. Blaža a M. Kochana) videoprojekcie Galanda, ktorá zaznamenala improvizované kreslenie na digitálnej reprodukcii notoricky známeho obrazu Mikuláša Galandu Ružová Madona, nedávno prezentovanej na výstave Uchovávanie sveta v Slovenskej národnej galérii. Jeho nevystavené dielo Bez názvu – sklenený pohár s plasticky vystupujúcimi priečnymi pruhmi, je zdanlivo naplnený priezračnou tekutinou, v ktorej sa v závislosti od vrstvených sklenených profilov láme odraz vloženej čajovej lyžičky. V skutočnosti žiadna tekutina neexistuje, existuje len sprehýbaná lyžička.

Tento jednoduchý objekt azda najlepšie vystihuje, o čom išlo zostavovateľom aj autorom tejto výstavy. Môžeme v ňom vnímať odkaz na povestný Pohár čistej vody (1964) od Júliusa Kollera, v ktorom sa nájdený objekt spája s konceptuálnym gestom, to ale nie je podstatné. Tittelov objekt môžeme vnímať skôr ako zenové gesto. To krehké, chvejivé, klamlivé a nestále (nezafixované), paradoxné, ale stále nenápadné je súčasťou tvorby viacerých umelcov, ktorí sa tu predstavili.

Cyril Blažo, Martin Kochan, Milan Tittel: Galanda, 2016
Cyril Blažo, Martin Kochan, Milan Tittel: Galanda, 2016

Terajšia výstava mi pripomenula Suterén, podujatie, ktoré sa uskutočnilo v roku 1989 a predstavovalo manifestáciu vtedy nového typu umenia priestorovej inštalácie, programovo odlišného od jeho predchodcov v 60.rokoch Suterén V rámci tejto krátkodobej výstavy, uvádzanej Radislavom Matuštíkom, sa jednotlivé autorské inštalácie rozmiestnili v suterénnych priestoroch historického domu v bratislavskom Starom meste. Výstava ako celok vtedy pôsobila inovatívne a presvedčivo – z odstupu času sa ale ukázalo, že mnohé príspevky boli len epizódou v tvorbe zúčastnených autorov, že aj niektorí autori ostali len epizódou v dejinách umenia na Slovensku, ale vtedy zapôsobil okrem novosti aj synergický efekt, vďaka ktorému sa zvýšila “efektívnosť” vystavujúceho tímu. Diela názorovo neurčité, kvalitatívne rozkolísané sa zviezli s tými vydarenejšími, pretože ľudia boli ohúrení novým, atraktívnym prostredím, nevideným a nepoznaným umeleckým žánrom.

Výstava Handle with care – Fragile – Thank you prirodzene nepredstavuje nový žáner, ale k jej účinku tiež prispela “spolupráca” umelcov s prostredím, ktoré nie je klasickým výstavným priestorom, a takisto tu funguje synergický efekt – diela s nevyhraneným názorom, prípadne epizódne experimenty sa celkom dobre znášajú s tými vyhranenejšími, ak je vhodne zvolená téma a koncepcia. Výstavy tohto druhu nie sú veľmi spektakulárne, žiadajú si istú predbežnú prípravu a osobitné naladenie, teda asi nikdy nebudú priťahovať široké publikum, ale aj tak by nezaškodilo, keby ich bolo viac.

 

Aurel Hrabušický

1 Comment

  1. Ja už fakt neviem, že či svet nášho súčasného umenia nie je jedna veľká prdel. Tak pán Hrabušický je prekvapený z diel svojich obľúbencov odkazujúcich na iných jeho obľúbencov, pričom nevadí mu a asi ani nikomu ďalšiemu u nás, že to už bolo, že to sú coververzie, vývary podľa iných vo svete… ako napr. toto http://www.staedelmuseum.de/sites/default/files/styles/col-5/public/video-poster/sm_2014_erwinwurm_web.jpg?itok=Q7KJr5DW
    a takto by som mohol pokračovať do aleluja, ale nemám čas na hovadiny.
    Prečo by mala byť zmysluplnou témou práve a iba len (?) ,,krehkosť” ? Prečo nie napr. aj tvrdosť, veľkosť, alebo iné?
    Prečo keď niečo čítam, tak je to ako predpisovanie života, ako žiť, ako myslieť, ako robiť, takto, tak, toto, tu, tam, béééé – bééé – béééééééééé …..
    Who the fuck do you think you are?
    https://www.youtube.com/watch?v=ZxcCN6BgO_k

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*