Reakcia na recenziu výstavy Strach z neznámeho

Na recnziu výstavy od Ľuboša Lehockého reaguje kurátorka výstavy Lenka Kukurová

Pôvodná recenzia http://hentak.sk/strach-z-neznameho-v-khb/

 

Titulné foto Katarína Neubelerová, webstránka KHB

* * * *

Pri monitorovaní ohlasov na výstavu Strach z neznámeho sa mi dostal do rúk príspevok uverejnený už pred časom na hentak.sk od Ľuboša Lehockého. Musím sa priznať, že som pri čítaní tejto recenzie ostala zaskočená. Nie negatívnym hodnotením – politické výstavy neorganizujem kvôli tomu, aby sa páčili – ale súhrnom malicherností, ktoré sa v tejto priznane subjektívnej recenzii výstavy nakopili. Ak by sa jednalo o súkromný blog, nemám proti tomu nič, ale tento príspevok je uverejnený ako recenzia na portáli, ktorý má ambíciu komentovať aktuálne výtvarné dianie.

Téma migrácie je tak komplikovaná a kontroverzná téma, že vyjadriť sa k nej je veľmi ťažké. Je to ťažké z hľadiska občianskeho, umeleckého, kurátorského ale aj umelecko-kritického. Veľmi si vážim kolegyne a kolegov, ktorí nerezignovali na intelektuálnu poctivosť a vo svojich recenziách venovali tejto téme čas. V recenzii na hentak sa však takmer úplne vytratila obsahová rovina, ktorá bola v celom projekte (výstava a sprievodné podujatia) kľúčová.

V situácii, keď sú v Európe v pohybe desaťtisíce ľudí, ktorí stratili domov, keď na Slovensku narastá nacionalizmus, krajná pravica je u nás v parlamente a veľká väčšina národa odmieta princípy solidarity (na tieto otázky sa zameriavala výstava) sa recenzia zamerala na kľúče od záchoda, teplomer na stene, zabudnuté fixky a odpadnuté lístočky… Ak to preženiem, tak tento postoj by mohol poslúžiť ako metafora stavu slovenskej verejnej diskusie. Od umeleckého prostredia však očakávam kultiváciu tejto diskusie.

 

009-kunstahallefbprve
Foto web KHB

 

Hoci recenzent píše, že jeho cieľom je vyjadriť sa „k všeobecnejšiemu kontextu fungovania KHB“, v jeho texte sa miešajú dve roviny – kritika stavu výstavných priestorov a kritika kurátorského prístupu. Pokúsim sa tieto dve roviny oddeliť a vyjadriť sa k nim.

Najskôr ku kurátorskej koncepcii priestoru, za ktorú nesiem zodpovednosť a ktorá o stave inštitúcie nevypovedá:

– V inštalačnom rozhraní sa v celej výstave objavovali palety, ktoré odkazovali k cestovaniu, preprave tovaru aj ľudí, k tranzitu. Inštalácia výstava nebola estetizovaná a priestory retušované, pretože to podobným výstavám so sociálnou témou podľa mňa nesvedčí. Napriek tomu niektorí návštevníci a kritici vnímali priestory ako vyčistené.

– Chodba a centrálna miestnosť výstavy boli komponované ako priestory, kde sa prelína aktivistická rovina s umeleckou. Objavili sa tu dokumentárne zložky – mapa, video o premene hraníc v Európe (na slučke s videom s vyjadreniami vystavujúcich) a edukačné a aktivistické materiály k téme utečencov. Tento priestor bol otvorený neziskovým organizáciám, ktoré doň umiestnili svoje publikácie v rozličných jazykoch (utečenci nerozprávajú len po slovensky), mnoho sa ich rozdistribuovalo. Materiály pripevnené drôtom neboli určené na distribúciu (bežná výstavná prax). Zároveň sa tu konali sprievodné podujatie – prednášky, workshopy s deťmi, program pre utečencov, zbierka šatstva pre utečenecký tábor… Tradičnému umeleckému publiku pripadal väčšinou tento priestor príliš ľudový, neumeleckí návštevníci sa tu cítili často uvoľnene.

 

Foto web KHB
Foto web KHB

 

– Dan Perjovschi v centrálne sále vystavil sériu tlačí. Jednalo sa o kurátorovaný výber jeho kresieb, ktorý bol začiatkom roka vystavený v Galérii Artwall v Prahe (v spolupráci so Zuzanou Štefkovou, boli to printy vo verejnom priestore). Pristúpili sme tam pomerne k neobvyklému kroku a zamerali sme výstavu monotematicky, čo u autora nie je obvyklé. Treba však spomenúť, že Perjovschi je nielen umelec, ale aj aktivista – jeho diela využívajú rozličné kampane a organizácie v Rumunsku (napr. kampaň k Rosia Montana). Pre umelecké publikum je možno neobvyklé namiesto kresieb vidieť printy, no vzhľadom k aktivistickej rovine jeho diela je to konzistentné.

– Vzdelávacie oddelenie KHB pripravilo v rámci výstavy vyše 100 podujatí pre školy a vydaný bol sprievodca pre deti. Výstavou často ešte pred otvorením pre verejnosť videli desiatky žiakov, konali sa tu aj stretnutia utečeneckých a slovenských mamičiek. Zabudnuté fixky a lístočky mi v tomto prípade nepripadajú podstatné.

 

Druhú rovinu tvorí fungovanie a prevádza KHB ako výstavnej inštitúcie. Ak šlo recenzentovi primárne o to, poctivým prístupom by bolo zhromaždiť informácie o inštitúcii a vyhodnotiť ich. Výstavné priestory KHB boli v minulosti reštaurované len čiastočne. Priestor je na inštalovanie diel nevhodný, je plný radiátorov a vetrákov, čistá stena tam takmer neexistuje. Každému dielu sa „niečo ušlo“. Nespomenutie tohto faktu je možno známkou dobrej inštalácie, alebo to autor možno len zabudol napísať. Vystavovať sa v priestoroch dá len s veľkým množstvom kašírok, čo výstavy neúmerne predražuje. Zároveň inštitúcia nemá skladové priestory, čo znamená, že paneláže a úpravy priestoru sa zväčša zničia a vybudujú nanovo. V stenách sú diery pre meracie čidlá, v priestoroch je nevyhovujúca teplota. Prízemie je najmä v správe NOC, o údržbu výstavných priestorov sa stará zamestnanec NOC, ktorý nemá (podľa mojej skúsenosti) žiadny záujem na ich stave. Počas trvania výstavy bol na dva týždne takmer zablokovaný vstup z chodníka do budovy kvôli opravám strechy. Fungovanie navyše komplikovala neúmerná byrokracia, v ktorej sa verejne obstarávali položky od 0 euro. Zamestnanci a zamestnankyne KHB by o podobných absurditách mohli napísať knihu.

Tento stav je podľa môjho názoru najmä dôsledkom politiky MKSR – nedostatok financií na kompletnú rekonštrukciu a nesystémového prístupu, keď sa KHB umiestňuje pod zriaďovateľov. Ak bolo zhodnotenie fungovania cieľom danej recenzie, svoj zámer recenzia nesplnila. Vyžadovalo by to analýzu a pomenovanie problémov a možno načrtnutie riešení. Je omnoho jednoduchšie napísať subjetívnu reportáž s kumuláciou negatív, tento prístup má však podľa môjho názoru bližšie k „hejtu“ ako ku kritickému zhodnoteniu. Zároveň danú recenziu neberiem osobne a vítam každú kritiku, ktorá je konštruktívna. Za mojou reakciou je predovšetkým najmä snaha o kvalitu slovenského umelecko-kritického prostredia.

Na záver si dovolím jedno konštatovanie k výstave – vyjariť sa k utečeneckej téme (a k akejkoľvek kontroverznej téme) je na Slovensku veľmi ťažké aj v kultúrnej prevádzke. Z môjho pohľadu bolo veľmi odvážne, že k tomu pristúpila štátna inštitúcia a jej vedenie (teraz už bývalé vedenie). Výstava bola otvorene kritická k vládnej politike. V Maďarsku by nebolo momentálne možné v štátnej inštitúcii podobnú výstavu zrealizovať a neurobili tak zatiaľ ani iné štátne kultúrne inštitúcie v krajinách V4 (rada sa budem mýliť). Bude veľmi prínosné, ak aj ďalšie slovenské inštitúcie prikročia k podobnému kroku. Aj keď je to krok vysoko rizikový, je veľmi potrebný.

 

Lenka Kukurová

3 Comments

  1. “V situácii, keď sú v Európe v pohybe desaťtisíce ľudí, ktorí stratili domov, keď na Slovensku narastá nacionalizmus, krajná pravica je u nás v parlamente a veľká väčšina národa odmieta princípy solidarity (na tieto otázky sa zameriavala výstava) sa recenzia zamerala na kľúče od záchoda, teplomer na stene, zabudnuté fixky a odpadnuté lístočky…” – nic v zlom, ale nemylite si kultivaciu diskusie s citovym vydieranim? ak si mienite sucasny pristup zachovat, dovolim si navrhnut v buducnosti pred vstup vyvesit slogan: “nam ide o podstatu, organizacia je pre povrchnych blbcov” a k podobnym “nedorozumeniam” ako v tomto pripade uz zaiste nedojde.

  2. Dobrý deň pani Kukurová,
    ďakujem za Vašu reakciu. Je pravdou, že zaradenie môjho „rozprávania“ (ako som to aj pomenoval) do rubriky recenzie nie je asi najakurátnejšie, pričom v závere textu to opätovne a sebakriticky zdôrazňujem, keď píšem, že čitatelia „namiesto recenzie čítajú toto, pretože normálny text som demotivovaný brzdami v komfortnej prehliadke výstavy nedokázal napísať.“

    K hodnoteniu, nebodaj „kritike kurátorského prístupu“ (ako píšete na jednom mieste) som sa vo svojom texte nedostal (ironická zmienka o paletách a ďalšie „malichernosti“ ňou nie sú), keďže v mojom texte sa „takmer úplne vytratila obsahová rovina, ktorá bola v celom projekte (výstava a sprievodné podujatia) kľúčová“ (ako píšete na inom mieste) a iba úchytkom som sa dotkol niektorých diel (napr. Houdek, Zmijewski, Németh, Vrbová).

    To, že sa z textu vytratila obsahová rovina však nie je dôsledkom môjho zamerania sa na „kľúče od záchoda, teplomer na stene, zabudnuté fixky a odpadnuté lístočky…“ (aj keď kvôli zabudnutej fixke, v domnení, že sa vyžaduje participácia diváka, som takmer počmáral dielo Daniely Krajčovej, pretože som nedokázal rozlíšiť, ktoré fixky, pri ktorých dielach sú iba zabudnuté a ktoré určené na použitie), ale rozhorčenia z faktu (nech si už za to zodpovednosť prehadzuje kto chce s kým chce), že plnohodnotná recepcia diel (kvôli nefunkčnosti, poškodeniu, alebo zmätočným prvkov v inštalácii) nebola možná pri prácach Rafu, Krajčovej, Zmijevského, Hudeca, Fichty Čiernej, Németha, kóji s mapou a pozvánkou na výstavu (ku ktorej neskôr pribudla vysvetľujúca popiska, že nejde o umelecké dielo) a publikáciach pridrôtovaných k paletám, implicitne a predpojato naznačujúcich (čo je pri danej téme tiež azda trochu nepatričné), že návštevníci sú jednoducho zlodeji (čo eufemisticky tlmočíte vetou „Publikácie neboli určené na distribúciu“), alebo hlúpi a nepochopia, že publikácie sú len na prezeranie (môžno by som patril k nim, ale to by sa dalo vyriešiť jednoduchou informáciou na popiske). Ale máte pravdu, drôtmi prederavené knihy sú tu naozaj (oproti nefunkčným dielam) malichernosťou.

    Verím, že aj vy si uvedomujete (napriek mojej vzhľadom na tému výstavy možno nepatričnej irónii), iba ste to, podobne ako ja iné veci, „zabudli“ napísať, že mi nešlo o kľúče od záchodov (aj keď možnosť použiť WC počas dlhšej návštevy galérie občas padne vhod), ale skôr o poukázanie na niektoré aspekty (ne)fungovania KHB, ešte nedávno spadajúcej pod NOC, ktorých dôsledkom bolo, že ak by som sa aj najpoctivejšie ako sa len dá snažil o komplexnejšiu reflexiu samotnej témy výstavy a jej koncepcie, jednoducho sa to nedalo. Neviem skrátka reflektovať audiovizuálne diela, ktoré nepočujem a nevidím. A keď nefungujú ani pri opätovných návštevách, človeka to naštve.

    Chceli by sme meniť vedenia inštitúcii, vlády, pozitívne vplývať na myslenie ľudí, pomáhať tým, ktorí utekajú pred smrťou, ale nedokážeme zapnúť reproduktor. Ak to preženiem, tak tento postoj by mohol poslúžiť ako metafora stavu slovenskej verejnej diskusie. Od umeleckého prostredia však očakávam kultiváciu tejto diskusie.

  3. A čo NA~TO Sulík, Matovič, Kollár, Hlina…? Spravte politickú výstavu o tom kto rozmrdal a kto mrdá štáty ako Sýria, Líbya, Irak, Afganistan, kto desaťročia trýznil, vyciciaval, kolonizoval Alžírsko, Maroko, celú Afriku a Blízky východ, kto podporuje Saudskú Arábiu a Erdogana – a potom sa bavme o chudákoch utečencoch. Lebo ináč je celá táto slniečkárska psychóza len čisté farizejstvo.

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*