Recenzia: Diplomové práce na Koceľovej

Marián Struhala, „Flashback" foto (c) jk

Veľké zlyhanie: Diplomové práce Ateliéru mal+by VŠVU

 (29. 5. – 30. 5. 2014)

Vystavujúci autori: Miroslava Kučišová, Petra Vojteková, Dominik Hlinka, Marián Struhala, Marián Vredík

*** Výrazne nadpriemerný výkon, ktorý by bolo veľká škoda obísť a nespoznať

 

K napísaniu recenzie ma viedol pretrvávajúci nezáujem zo strany odbornej verejnosti o študentskú, profilujúcu sa umeleckú tvorbu, ako aj nutkanie vypovedať o činnosti „tichorevolučného“ Ateliéru mal+by VŠVU. Jeho päťročné vedenie Klaudiou Koszibou malo za príčinu (prudký) obrat od zaužívaných tradičných postupov k progresívnemu, voľnejšiemu smerovaniu, čo bolo možné jasne odsledovať na nedávno prezentovaných diplomových prácach jej študentov. Po ich zhliadnutí som vycítila potrebu akejkoľvek odozvy, spätnej väzby, aby sa diela „neututlali“, ale naopak, vyplávali na povrch, keďže si podľa mňa zasluhujú značnú mieru pozornosti.

Záverečná tvorba „vyliahnutých“ absolventov bola vystavená v ich alma mater, symbolicky v priestoroch ich doterajších maliarskych ateliérov na Koceľovej ulici, pričom každý z nich mal k dispozícii vlastnú miestnosť. Tým, že sa všetci autori predstavili na jednom mieste, ponúkli návštevníkovi „Koceľky“ možnosť uvedomenia si pestrého spektra tvorebných variácií končiaceho sa ročníka.

Hoci ide (primárne) o maliarsky ateliér, samotnú maľbu ako výsledné médium si zvolili iba dvaja autori – Miroslava KučišováMarián Struhala.

 

Miroslava Kučišová, „Pozoruhodný motív“,  foto (c) Miroslava Kučišová
Miroslava Kučišová, „Pozoruhodný motív“,
foto (c) Miroslava Kučišová

Diplomová práca Miroslavy Kučišovej, pomenovaná Pozoruhodný motív, pozostávala z viacerých olejomalieb, od komornejších po monumentálne, v ktorých sa autorka zamerala na fenomenologický problém vzťahu medzi pozorovateľom a pozorovaným. Je zaujímavé, že „pozoruhodné motívy“ (bonsaje, vyhliadky, posedy) si vybrala výhradne z prírodnej scenérie, nie zo zaužívanejšieho mestského prostredia, ktoré človeku predsa len bezprostrednejšie naskytá širšie, ľahšie zaznamenateľné možnosti skúmania nevšedného javu. Kučišová tak, ignorujúc mestskú krajinu, očividne demonštrovala svoju spätosť s prírodou, badateľnú v jej predchádzajúcej tvorbe. Hneď po vstupe do miestnosti pútali zrak na protiľahlú stenu dve veľkorozmerné maľby, obsahujúce pohľady zo žabej perspektívy na mohutné drevené rozhľadne, farebne splývajúce s okolitým lesným porastom – a  teda nie výhľady z nich, kvôli čomu boli postavené. Po bočných stranách ateliéru pôsobivo rozmiestnila menšie formáty so znázornením bonsajov, ktoré v pomere 1:1 zaberali takmer celú obrazovú plochu; ako aj výjavy horiacich posedov v krajine, predstavené v modrej monochrómii. Z vystavených diel sa (aspoň pre mňa) vynímalo plátno so zasadením znásobeného motívu bonsaja (spočívajúceho akoby na antických stĺpoch) do neurčitej, až nadprirodzenej krajiny, v ktorom sa črtal autorkin posun v chápaní zvoleného problému. Čerstvej absolventke možno dať iba jemnú pripomienku: mohla (podľa môjho názoru) rozšíriť námetovú škálu vyobrazení, neupierať sa iba na tri spomenuté objekty, alebo naopak, vybrať si iba jeden z nich – napríklad bonsaj, ktorému v počte diel venovala najväčšiu pozornosť – čím by, prostredníctvom až fascinujúceho upnutia sa naň, výraznejšie zdokumentovala jeho „pozoruhodnosť“. Ale to, samozrejme, môže ďalej rozvíjať v budúcich, už neštudentských  dielach; bolo by škoda, ak by v narábaní s prehliadateľnými kuriozitami nepokračovala.

 

Marián Struhala, „Flashback" foto (c) jk
Marián Struhala, „Flashback” foto (c) jk

 

Marián Struhala svojou záverečnou prácou s názvom Flashback  prezentoval osobné spomienky na, podľa neho, šťastné chvíle z detstva. Vychádzal pritom z vlastných zachovaných fotografií, zachytávajúcich ho spolu s členmi rodiny po vek dospelosti. Tieto „radostné“ momenty sprostredkoval verejnosti v deviatich maľbách menších formátov, ktoré rovnomerne i výškovo ujednotene umiestnil na každú stenu priestoru v chronológii prežitých okamihov. Použitou metódou „biela na bielej“ (+ na ďalšej bielej omietke ateliéru) vytvoril Struhala takmer neviditeľné portréty, čitateľné iba spod vymedzeného zorného uhla. V diplomovej práci tým pokračoval v doterajšej  skôr monochrómnej figurálnej tendencii, na rozdiel od predošlých študentských diel  tu zvyčajnú čiernu nahradila biela (ne)farebnosť. Autor tak prostredníctvom „obrátenia“ palety prízvukoval prechod od zobrazovania anonymných subjektov k intímnym, súkromným motívom. Pre diváka ostali na prvý pohľad nedostupné, bol preto nútený diela skúmať z rôznych strán, a teda musel vyvinúť určitú formu aktivity, aby vôbec mohol zistiť ich obsah a oboznámiť sa s pozitívnymi, nenávratne zašlými obrazmi Struhalovej pamäti. Autorovi možno vytknúť istú ľahostajnosť pri spracovaní značne emotívneho konceptu. Myslím si, že mohol hlbšie narábať s ideou rozpomínania sa, ktorú by naznačil na každom diele rozličnými výrazovými prostriedkami. Výsledné maľby totiž pôsobili, akoby vznikli iba jednoduchým prepisom z fotografií, obzvláštneným aplikáciou „bieloby“, čím sa javili skôr ako povrchná hra na efekt než presvedčivé, podmaňujúce diela. Taktiež  voľba rovnakého formátu, ako aj samotný spôsob inštalácie (všetky obrazy v jednej výškovej hladine) by si žiadali prehodnotenie a variabilitu v prístupe, keďže jednotlivé útržky z detstva nepochybne nevníma konštantne – niektoré sú pre neho silnejšie, iné vtipnejšie atď. Struhala teda mohol o tom, čo pre neho zobrazené spomienky znamenajú, v realizácii viac prehovoriť, viac sa otvoriť, skrátka, viac sa s tým „pohrať“.

 

LOOP
Marián Vredík „Prítomnosť po minulosti. Dávno a teraz“ foto (c) archív autora

 

Na tematiku detstva takisto nadviazal, i keď odlišným spôsobom, Marián Vredík. Ten sa už počas štúdia začal venovať animovanej tvorbe, ktorú si zvolil za východisko aj pri diplomovej práci Prítomnosť po minulosti. Dávno a teraz.  V zatemnenom priestore ateliéru predstavil tri kratšie animácie, z ktorých bola každá premietaná na osobitnej stene v rozličných časových režimoch. Autor sa v nich opieral o amatérske filmy svojho otca, zamerané na westernový žáner, v ktorých počas dospievania často herecky účinkoval. Otcove „winnetouovky“ pretavil do kresleného filmu iba náznakovo, fragmentárne, čím si pri nich mohol sledujúci vytvoriť vlastnú významovú rovinu. Spojenie s obdobím detstva predviedol remake-om úvodnej zvučky k známej československej relácii Matelko, ktorú podfarbil mierne morbídnym, „vredíkovským“ humorom. Prostredníctvom použitých banálnych motívov autor nadľahčenou formou evokoval (neustále) previazanie minulého deja s prítomnosťou, nielen vlastnou, ale – vďaka univerzálnosti znakov – platnou i pre bežného diváka. Ten, nachádzajúci sa v strede miestnosti, bol postupne obklopený pulzujúcimi pohyblivými obrazmi, ktoré vyznievali zvláštnym, avšak príťažlivým, kolážovitým spôsobom, vymaňujúcim pozorovateľa na pár sekúnd z okolitého sveta a naspäť ho vracajúc s (detským) úsmevom.

 

Petra Vojteková, „JE ČAS BYŤ PRÁZDNY? PREČO NIE“   foto (c) jk
Petra Vojteková, „JE ČAS BYŤ PRÁZDNY? PREČO NIE“ foto (c) jk

 

Zrejme najdiskutovanejšiu prácu s názvom JE ČAS BYŤ PRÁZDNY? PREČO NIE  vytvorila Petra Vojteková. Jej dielo, ohlasované ako projekcia, sa odohralo iba v priebehu vernisáže diplomových prác (29.5.), keď po príhovore vedúcej ateliéru autorka vyzývala návštevníkov, aby sa usadili do premietacej miestnosti, pretože „už sa to začne“ (sama tam však neprišla). Po zaujatí miest odoznela úvodná zvučka, z projektora sa však nič nepustilo. Prítomní tak ďalej (márne) čakali, pokračujúc v rozhovoroch a obzerajúc sa k čašníkovi, ktorý plynule otváral fľaše vína, s netrpezlivosťou, kedy ich už porozlieva do pripravených pohárov (aby si aspoň mohli vypiť, keď už musia čakať). Atmosféru mierne stupňovali (utajení) herci, pohybujúci sa po ateliéri – ako jediní s naliatymi pohármi, – ktorí hlučným spôsobom (hlasným rozprávaním, telefonovaním a pod.) narúšali chvíle čakania. Jeden z nich neskôr predstúpil pred publikum s papierom v ruke, čím vniesol nádej vytúženého začiatku, ale po niekoľkých pohľadoch na svoj text a ľudí  energicky odišiel. Diváci, ktorým sa nedostal ani umelecký zážitok, ani pôžitok z občerstvenia (ktoré bolo zabalené vo fólii a rovnako ako víno pod dohľadom čašníka) postupne opúšťali sálu možno trocha sklamane, nenaplnene, s pocitom „prázdna“ alebo nahnevane, pre zbytočne strávený čas. Petra Vojteková prostredníctvom formy happeningu poukázala na základné otázky v umení (čo všetko sa dá dnes považovať za umelecké dielo, kde sú jeho hranice atď.), ako aj na skúmanie správania sa ľudí vo vyhrotenej situácii, od ktorej mali isté očakávania, ktoré im však neboli splnené. Mladá autorka tak ukončila svoje štúdium odvážnou, riskantnou cestou, cestou pýtania sa či určitého zneistenia nad (nielen vlastnou) budúcou umeleckou produkciou a jej zmyslom. Je skutočne chvályhodné, že bola pripravená na početné negatívne reakcie (vďaka čomu si ju publikum môže zapamätať ako „nič neprinášajúcu“ autorku, a tak ohroziť prijatie jej nasledujúcej tvorby) a za svojím nemateriálnym výtvorom si odhodlane stála (čo sme mohli vidieť pri obhajobách diplomových prác).

 

Dominik Hlinka, „Telematická metóda“   foto (c) jk
Dominik Hlinka, „Telematická metóda“ foto (c) jk

 

Dominik Hlinka zavŕšil svoje štúdium na VŠVU Telematickou metódou, pozostávajúcou z dvoch častí. Po vstupe do miestnosti musel návštevník obísť monumentálnu oblúkovú stenu, ktorá z vnútornej strany niesla osem malieb komornejších formátov. Kompozičným námetom pre tieto maľby boli pohľady na ruinu historizujúceho priečelia budovy, ktorú autor, rotujúc okolo nej, zachytil z viacerých perspektív (z 80 %, ako povedal). Samotné maliarske diela však boli iba podkladom pre ústredný článok diplomovej práce – digitálny obraz, vytvorený softvérom ich 3D skenovaním. Ten sa premietal v ďalšom priestore, ku ktorému viedla cesta cez prebúraný otvor v stene, čím mohol divák „na vlastnej koži“ – stúpaním po tehlových komponentoch steny – pocítiť ruinu, obsiahnutú v obrazoch. Rovnako toto porušenie celistvosti priestoru ponúkalo zážitok z miznutia hmoty, a práve stratou matérie stelesňovalo efektívnu „medzizastávku“ na ceste z analógového k digitálnemu svetu. Hlinka tak svojou prezentáciou umožnil návštevníkovi vnímať obidva (v teórii a praxi ešte stále chápané ako protipolné) umelecké princípy v kontinuálnom, neprotirečivom  procese. Je potrebné vyzdvihnúť i fakt, že autor musel obrazy viackrát premaľovať, aby ich softvér vôbec prijal a stvoril z nich technické dielo: umelec sa teda úplne podvolil softvéru, ktorý mal dominantnú moc nad konečnou podobou artefaktu. Premyslenou inštaláciou – ktorá už len sama osebe predstavovala „telematickú metódu“ v rámci navigácie pozorovateľa, –  neomietnutým murivom priestoru či vyvrcholením „monštruóznym“ 3D obrazom predstavovala diplomová práca Dominika Hlinku pôsobivý moment azda až surového manifestu, dosvedčujúceho autorovu silu v schopnosti kreovania umeleckého účinku.  Telematická metóda bola za katedru maľby nominovaná na Cenu rektora VŠVU, o ktorej udelení sa rozhodne v nastávajúcich dňoch.

 

Dominik Hlinka, „Telematická metóda“
Dominik Hlinka, „Telematická metóda“ foto (c) archív autora

Záverečné práce Ateliéru mal+by dosvedčujú výrazný potenciál študentov, vnímajúcich (staré) médium maľby ako živý, flexibilný nástroj, od ktorého sa – vďaka dispozičnému vkladu pri konštituovaní obrazu – odrážajú i v netradičnejších formách umeleckého výstupu. „Laboratórium“ Klaudie Kosziby tak tohtoročne vyprodukovalo silnú nastupujúcu generáciu umelcov, vymaňujúcu sa zo šedého priemeru, s kapacitou skvalitniť budúcnosť slovenského umenia.

 

 

Mária Janušová

autorka je študentka 3. ročníka Dejím umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave

 

1 Trackback / Pingback

  1. Najčítanejšie v júni | hentak.sk

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*