František Demeter v Krokuse

František Demeter: NIE ÁNO NIE

Krokus Galéria, Bratislava

Kurátorka: Gabriela Kisová

10.september – 24. október 2014

***’ Tu sa začína oblasť, kde môžete očakávať veci, ktoré vás naozaj zasiahnu

 

V bratislavskej galérii Krokus aktuálne prebieha v poradí druhá tohtoročná monografická prezentácia, výstava NIE ÁNO NIE maliara Františka Demetera. Možno o nej na úvod povedať, že nadväzuje na vlnu invenčnejších, progresívnejších foriem riešenia expozície, sledovateľnej v Krokuse najmä v poslednom období (ako to bolo napríklad pri výstavách Variabilita Turba Svätopluka Mikytu, Otvorené stany Habimy Fuchs alebo Hluché miesta Lucie Nimcovej). Dá sa s určitosťou predpokladať, že za týmto pozitívnym javom zjavne stojí rozšírenie galerijného priestoru o suterén, ku ktorému došlo v septembri minulého roku. Nárast expozičných možností evidentne priniesol aj zvýšenie miery voľnosti a kreatívnosti v prístupe k celkovému charakteru výstav. Je zaujímavé, že i napriek zväčšeniu kapacity galérie netradičnejšie, pútavejšie spôsoby inštalácie diel súviseli prevažne so samostatnými autorskými realizáciami než s častejšími skupinovými prehliadkami. Zdá sa, že sústredenie sa výlučne na predstavenie tvorby jedného umelca zvláda Krokus akosi obratnejšie, o čom mo(nu)mentálne svedčí aj výstava NIE ÁNO NIE.

 

František Demeter, NIE ÁNO NIE, zábery z inštalácie, Krokus Galéria 2014, foto: Adam Šakový

František Demeter, NIE ÁNO NIE, zábery z inštalácie, Krokus Galéria 2014, foto: Adam Šakový

František Demeter (*1975) je asi pre väčšinu verejnosti neznámy výtvarník, keďže svoje diela vystavuje, zrejme z vlastného rozhodnutia, iba zriedka. Spoločnosť si ho môže pamätať vďaka Maličkostiam k vražde (Galéria SVÚ, Bratislava, 2009) alebo z niektorých kolektívnych projektov. Terajšia výstava v Krokuse sa dá preto vnímať i ako istý prelom v umelcovej tvorbe či skôr v jeho vnútornom presvedčení o potrebe sebaprezentácie. Demeterova „naliehavosť vypovedať“ vyplynula z nastolenia si otázok, týkajúcich sa samotnej podstaty závesného obrazu. „Ja neviem, čo je maľba,“ vyhlasuje predstaviteľ tzv. mladšej strednej generácie, zároveň dodávajúc, že sa pritom bytostne považuje za maliara.[1] A práve túto internú konfrontáciu so svojou tvorbou, ako aj vlastný proces hľadania odpovedí na otázky typu: „Čo je vôbec obraz?“, „Čo ho tvorí?“, „Čo je farba?“, autor odhaľuje prostredníctvom prebiehajúcej expozície.

 

František Demeter, NIE ÁNO NIE, zábery z inštalácie, Krokus Galéria 2014, foto: Adam Šakový

František Demeter, NIE ÁNO NIE, zábery z inštalácie, Krokus Galéria 2014, foto: Adam Šakový

Výstavu rozdeľuje galerijný priestor na dve časti. Gro prác je sústredené do podzemia; horná, staršia miestnosť slúži iba jedinému dielu. Po vstupe do expozičného areálu ihneď zaujme metóda inštalácie. Žiadna maľba totiž nie je umiestnená klasicky na stene, ale tvorí súčasť konštrukcie, buď zavesenej na stropnej posuvnej lište, alebo vztýčenej zo zeme (v prípade Plátna na stojane v prednej časti). Závesné obrazy sú tak voľne roztrúsené po výstavnom priestore. Vďaka vsadeniu do mriežkových konštrukcií sú vizuálne dostupné aj ich zadné strany, čím nadobúdajú trojrozmernú formu a v rámci celku sa z nich stávajú objekty. Samotné maľby majú pritom zväčša nepravidelné formáty, ktorých celistvý povrch je častokrát narušený výrezmi rôznych tvarov. Vyrezávanie úsekov z plátna a ich následné napínanie na osobitný rám umožnilo Demeterovi neviazať sa len na jednu maliarsku plochu, či na súvislosť zobrazenia. Týmto spôsobom si mohol vyňať určitý detail, ktorý nechcel ponechať „vplyvu okolia“, ako sám tvrdí: „Mal som napríklad problém s tým, že vždy mi ten obsah aj forma zahltila niečo, čo som chcel povedať (…)“.[2] Po dokončení všetkých separátnych zložiek autor „materské“ plátno buď necháva i naďalej s výsekmi (dielo Differencia), alebo ich doň opäť vkladá (napr. Rameno). Približuje sa to princípu koláže či skôr asambláže, avšak spomínané fragmenty možno znovu vybrať alebo urobiť z nich solitéry; dokonca je ich možné vložiť do iného diela a dať im tak nový obsah, nový dej. Spojenie s technikou koláže badať i na tvarovaní formátov, ktoré pripomínajú novinové výstrižky, ako aj na ich vkomponovaní do štruktúry mriežky. Rovnako kolážovito pôsobí aj samotný systém pohyblivých konštrukcií, umožňujúci návštevníkovi ľubovoľne si usporiadať diela v priestore, teda zostaviť si, „zlepiť si“ svoju vlastnú papier collé. Zároveň si takisto môže odsunúť bokom to, čo vidieť nechce a nerušene pozorovať iba ním vybraný objekt.

 

Záber z ateliéru foto (c) František Demeter

Záber z ateliéru foto (c) František Demeter

Prostredníctvom umožnenej prístupnosti k obidvom stranám obrazu sa práve rubovej časti dostáva väčšej pozornosti, a to tak autorovej, ako i divákovej. Na tejto bežne neprezentovanej súčasti maliarskeho diela Demeter dokázal rozšíriť svoju zvyčajne achromatickú paletu aj o prenikavé farebné tóny, ktorými pokrýva rámové lišty. Využíva tu štyri základné farby profilu CMYK, používaného pri tlači, teda azúrovú, magentu, žltú a čiernu, keďže ho zaujíma, či je analogický variant aplikovateľný i v maľbe, či ich vzájomným pôsobením vznikne určitý obraz aj bez využitia tlačiarne. Uvedený princíp sa následne autor nebojí uplatniť taktiež na lícovej strane (napr. pri Closing words). Akoby mu experimentovanie na rube maľby pomohlo k výslednej podobe obrazu. Demeter sa zjavne na tejto „zaznávanej“, technologickej rovine diela cíti slobodnejšie. Naznačujú to takisto blind rámy, obsahujúce rôzne technické značenia, od názvov až po konkrétne dátumy dní, počas ktorých na diele pracoval. Neraz lišty „šepsuje“ – potiera bielou, čím ich (ako skôr podprahové prvky) stavia na roveň s „posvätnou“ plochou obrazu (napr. pri spomínanom Plátne na stojane). Dokonca by sa dalo povedať, že zadná strana maliarskeho diela významovo prevyšuje prednú, keďže obsah zobrazenia pre autora až na výnimku (Chybné rozlíšenie, odkazujúce na vzťah s bývalou priateľkou) nie je dôležitý. Demetera viac zaujímajú nosné články maľby; to, z čoho pozostáva a ako to funguje, k čomu sa dopracúva postupným „rozbíjaním“ klasického obrazu.

Možno konštatovať, že každé vystavené dielo charakterizuje istá neukončenosť, neohraničenosť, dá sa meniť jeho umiestnenie, charakter či celková podoba. Princípom variability Demeter evidentne poukazuje na to, že nič nie je samozrejmé alebo dané, ani obrazové dielo pre maliara. V tomto autorovom „výskume“, zameranom na metafyzickosť maliarskeho média, taktiež cítiť i určitú kritiku súčasnej maľby. Zrejme chce Demeter svojou expozíciou zdôrazniť primárnu dôležitosť kvalitnej technologickej stránky obrazu pred samotným výjavom, čo je dnes u maliarov skôr naopak. NIE ÁNO NIE patrí podľa mňa k tej malej hŕstke výstav na Slovensku, ktoré naozaj treba vidieť , v tomto prípade aj zažiť – najlepšie v čase, keď na nej nik iný nie je a môcť sa tak spokojne „vybúriť“ na pohyblivých závesných obrazoch.

 

Mária Janušová

 

 

 

[1] Z osobnej komunikácie s autorom, 19. 9. 2014.

[2] Ibidem.


RELATED POST

  1. […] Ceny Oskára Čepana 2014, nebodaj František Demeter s maliarskou inštaláciou, ktorú predstavil nedávno v galérii Krokus (NIE ÁNO NIE, kurátorka Gabriela Kisová, 10. 9. 2014 – 24. 10. 2014). V kontexte štatútu […]

Your email address will not be published. Required fields are marked *

By continuing to use the site, you agree to the use of cookies. more information

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close