Recenzia: Územia v Galérii Krokus

JANA FARMANOVÁ, KLAUDIA KOSZIBA, RASTISLAV PODOBA, ZBYNĚK SEDLECKÝ ÚZEMIA **’

12. 2. 2014 – 14. 3. 2014, Krokus Galéria, Bratislava

 

Jana Farmanová, Klaudia Kosziba, Rastislav Podoba a Zbyněk Sedlecký sú generačne i zameraním príbuzní autori. Na neveľkej výstave ich diel, ktorá je aktuálne inštalovaná v Galérii Krokus, prechádza divák pomedzi obrazy bez toho, že by ich na prvý pohľad dokázal priradiť konkrétnemu menu. Maľby, prezentované bez názvu a autora, nepopísané územia, územia nikoho a všetkých, identifikuje až vo chvíli, keď porovná rukopis, alebo sa – ak pozná tvorbu jednotlivých maliarov – rozpamätá na ich témy či formálne prejavy. Výstava v Krokuse má byť „o priestore, pamäti, štruktúre a forme obrazu a o tom, prečo maľba nemôže zomrieť”, napísala jej kurátorka Gabriela Kisová. Napriek tomu, že katastrofické scenáre, ktoré predpovedajú tu zánik papierovej knihy, tam zánik obrazu na plátne, sa pravidelne vracajú a na chvíľu sa zdalo, že teoretici na maľbu zabudli (na pár rokov ju určite vytlačili z priestoru galérií), maľba opäť nezanikla. Bohvie, či niekto súdny pripisuje podobným predpovediam ozajstnú váhu! Autori, ktorých aktuálne vidíme v Krokuse, na ne určite nikdy nedali. Maľovali od vysokoškolských čias a s týmto médiom sa nikdy nerozlúčili. Maliarske plátno bolo a je ich územím, ktoré trvalo obývajú a do ktorého – raz konštruktívne, inokedy menej – zasahujú. Na výstave Územia hovoria všetci zúčastnení o tom istom – o verejnom a súkromnom priestore – trochu inak. Na obrazoch pracujú v prvom pláne so skutočnými miestami, architektúrami prístupnými verejnosti, územiami, ktoré prirodzene na ploche plátna a pod rukami a mysľou konkrétneho autora získavajú rôzne presahy. Stávajú sa metaforami, symbolmi, znakmi, ktoré vypovedajú o maliarskych územiach,  fyzických i pomyselných, celkom subjektívnych, ale aj obsahujúcich všeobecný vzorec.

Z8ber z výstavy Územia, Krokus Galéria 2014, foto: Boris Németh

Záber z výstavy Územia, Krokus Galéria 2014, foto: Boris Németh

Český maliar Zbyněk Sedlecký pracuje s mestskými architektonickými prostrediami a figurálnymi kompozíciami, ktoré v nich podľa písaných aj nepísaných pravidiel vznikajú. „Jeho zobrazenia urbánneho priestoru v metropolách ako New York, Londýn, Viedeň či Budapešť neukazujú ich špecifickosť, ale naopak, unifikované situácie, ktoré sa v globálnom svete môžu odohrať kdekoľvek,“ hovorí Gabriela Kisová. Sedlecký sa často pohybuje na hrane abstrakcie. Kompozície, ktoré vyberá z konkrétneho časovopriestorového kontextu, časti budov, sochy, pamätníky, získavajú na jeho plátnach samostatný život. Aj figurálne zostavy sa pri pohľade zblízka rozpadávajú do farebných plôch a štruktúr. Zo všetkých vystavujúcich autorov má Sedlecký najrozmernejšie obrazy. Monumentálne námety si prirodzene žiadajú monumentálnu formu. Veľkosť priťahuje pohľady, ale nie je samoúčelná. Telá a stavby, ako ich zobrazuje, vytvárajú symbiózu, pri ktorej architektúra nadobúda znaky živého organizmu a figúry, zastavené v čase, naopak, získavajú charakter sôch či súsoší.

Ďalší autor, Rastislav Podoba, prezentuje na výstave Územia dva obrazy. Jeden – Bronz – sa inšpiroval verejne prístupným a známym motívom, druhý – New Painting – zobrazuje priestor, ktorý je maliarovi asi najbližší, najznámejší, najdôvernejší: jeho vlastný ateliér. Práve na druhom spomenutom dochádza u Podobu, podobne ako u Sedleckého, k stieraniu hraníc medzi realizmom a abstrakciou. Skutočnou predlohou sú plátna, opreté o stenu. Maliarskym pretlmočením však námet posúva do polohy kompozície nejasných tvarov. Premyslene pracuje so svetlom a tieňom, šerosvitom. Síce ide o „New Painting“, ale vďaka technike komunikujúcej s dejinami maľby, s jej tradíciou, so starými aj novými myšlienkami. Plátno Bronz, na ktorom „portrétuje“ pamätník maliara Martina Benku na cintoríne v Martine, je potom skôr komentárom tejto tradície. Podobizeň Benkovej sochy, ktorej pomyselný majestát výtvarne dotvárajú holuby, je maľbou o maľbe. Podoba sa voľne pohybuje naprieč širokým maliarskym územím obsahom aj formálne.

Zdanlivo v opozícii voči rozmerným plátnam kolegov stoja maľby Jany Farmanovej z cyklu Pompeje. Neveľké štvorcové „diapozitívy“, zábery interiérov zaliatych pred dvetisíc rokmi lávou Vezuvu, pritom nesú určitú veľkosť. Historickú, príbehovú. Farmanová pracuje rýchlo, ukladá k sebe farebné plochy, ťahy štetca, používa obmedzenú farebnosť. Sivé tóny architektúry modeluje svetlom. To má najsilnejší účinok tam, kde na zvýraznenie kontrastu a dojmu prežiarenosti autorka využije iba farbou nedotknutý biely podklad. Pompeje zažili drámu, ktorá v nich pochovala život. Na to, aký bol bohatý a pestrý, sa znovu prišlo až v 18. storočí, keď pozostatky mesta archeológovia vyhrabali z popola. Farmanovej popolavé plátna zobrazujú zdanlivo opustené priestory, v ktorých to žije jej maliarskymi príbehmi.

Príbeh slúži ako odrazový mostík pre existenciálne úvahy v tvorbe Klaudie Kosziba. V Krokuse vystavila niekoľko obrazov zo série, inšpirovanej životom amerického básnika a environmentalistu Robinsona Jeffersa. Kosziba ja zaujatá témou dokonalosti v umení, ako aj samoty či osamotenosti pri jej dosahovaní. Jeffers je pre ňu možno stelesnením bojovníka za ideály, ktoré sa naozaj snažil žiť, napriek konformnej väčšine. Klaudia Kosziba prispôsobuje svojim námetom aj formu. Ak je to obraz Dom básnika, maľba je monochromatická, asketická, tak ako život skutočného (?) umelca. Na obraze Article vidíme stohy papierov, ale postava básnika sa stráca v tme, je len tušená, prítomná v nenápadnej siluete. Stráca sa za dielom, ktoré vytvára.Plátno Musíme odvrátiť myseľ od seba samých je zas doráňané maliarskymi zásahmi, stekancami a škvrnami, ktoré narúšajú pôvodne romantický žánrový výjav. Kosziba zjavne uvažuje nad rolou umelca vo svete, nad mierou jeho zviditeľňovania sa a nad samostatným životom diela. Lebo len ono môže prežiť.

Obrazy rôznych území sa na výstave Územia voľne prelínajú. „Krajiny“ jednotlivých  autorov visia vedľa seba v dialógu, alebo v tesnej blízkosti hovoria každý za seba. Ukazujú, kam siahajú hranice jednotlivca a v kombinácii rozširujú mentálne územie diváka tam, kam až je ochotný a schopný zájsť.

 

Denisa Gura Doričová


RELATED POST

  1. jana farmanova

    21 February

    Drahá, vďaka za sviežosť a pekne úsmevy,….. inač tak dobra farba tieňa ti padala na krk, až by som to namaľovala 🙂
    janaf.

Your email address will not be published. Required fields are marked *

By continuing to use the site, you agree to the use of cookies. more information

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close