Rozhovory: Aurel Hrabušický a Jozef Macko na výstave diplomových prác Katedry fotografie VŠVU

Lenka Lukačovičová, re: photography amt poject

Výstava diplomových prác Katedry fotografie a nových médií VŠVU v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave, jún 2014.

V 19. storočí fotografi sami seba nazývali “operátori”. Fotografi dnes nechcú zachytiť svet okolo seba, chcú naopak, bez ohľadu na to, čo fotia, hovoriť o sebe a o svojich pravdách. Dôsledkom je, že ľudia prestali fotografii veriť a a tak sme sa, paradoxne,  ocitli v dobe, keď napriek tomu, že každý deň vznikajú milióny záberov, prestala fotografia plniť funkciu média, ktoré nielen zobrazuje, ale aj definuje skutočnosť. A tá tak zostáva nepomenovaná a my čím ďalej tým viac tápame.

S Aurelom Hrabušickým a Jozefom Mackom sme sa stretli uprostred horúcich dní na výstave diplomových prác Katedry fotografie VŠVU. Začali sme v miestnosti s prácami Veroniky Markovičovej.

JK: … neviem, či by pomohlo, keby sme skúsili oddeliť fotky od textov a pozrieť sa iba na fotografie …

Veronika Markovičová Ich stelle den Künstler nicht als einen Kleinen Gott auf ein Podest.  Er ist nichts weiter als der Interpret des Unaussprechlichen.    (Edward Weston, v knihe Daniela Pašteku, Višňové, 3.5.2014)
Veronika Markovičová
Ich stelle den Künstler nicht als einen Kleinen Gott auf ein Podest.
Er ist nichts weiter als der Interpret des Unaussprechlichen.
(Edward Weston, v knihe Daniela Pašteku, Višňové, 3.5.2014)

AH: (začne čítať popisku pri jednej fotografii) Ich stelle den Künstler nicht als einen kleinen Gott auf ein Podest. Er ist nichts weiter als der Interpreter des Unaussprechlichen. Takéto vážne výroky tu zaznievajú pri takýchto dielkach. A vedľa toho je: ”Počkaj, keď ťa pustím, padneš, tak sa chyť. Rozhovor otca s dieťaťom v 93 ráno pred ôsmou 26.3.2014”. Alebo “Schnell ejakulierte kunst (Brunhilde Groult) x Feminine umenie” Aha, tu máme prepojenie na Otvorené stany Habimy Fuchs. Ale Kunst by malo byť s veľkým K. Toto skúste prečítať vy.

JK: “Before the sun comes down, let me tell you a story.”

JM: Než slnko zapadne, poviem ti príbeh.

JK: Ale musí to byť po anglicky …

AH: .. Je zaujímavé, že hoci sú  tam pedagógovia, profesori, docenti, nikto im nepovie, že chlapci, nebláznite…

JK: … dievčatá …

AH: … všetci sa schovávajú. Nemajú čo povedať a toto je ich alibi. Keď sa to nedá vypovedať, tak sa to nedá ani sformulovať. A basta.

JM: Odfotíme bábiku s roztiahnutými ručičkami… Ťažko povedať, čo to je a odkiaľ to pochádza …

AH: Ty nechápeš tú ďalekosiahlu súvislosť?

JK: Môžete mi preložiť ten text pri nej?

JM: “Nestaviam umelca ako nejakého malého Boha na piedestál. Nie je nič viac ako interpret nevysloviteľného.”

AH: A pozor, je to v nemčine, pritom je to citát Edwarda Westona z knihy Daniela Pašteku.

JM: To je príklad vzdelania dnešnej mladej generácie. Niekde niečo nájde, ani nevie, kto to presne je …

AH: Jozef, toto je pre tvoje analytické schopnosti: “Žijem v obraze, som obraz, tvorím obraz.”

JK: Skúsme si tie texty odmyslieť a pozrieť sa na fotografie bez nich.

AH: Voľakedy sa hovorilo o kopernikovskom obrate vo filozofii (prišiel s ním Immanuel Kant). Umenie sa dnes nachádza po konceptuálnom obrate, takže, bohužiaľ, texty musíme vnímať ako súčasť výpovede týchto fotografov. Bez toho by sme to nemali zvažovať. A môžeme iba špekulovať o tom, či tie texty vhodne dopĺňajú dielo a vytvárajú spolu s hudbou – ktorú sa nám, žiaľ, nedarí pustiť – akýsi Gesamtkunstwerk, alebo naopak poskytujú alibi, aby sme hĺbali nad zmyslom textov. A ešte sú v rôznych jazykoch. Asi je dnes už bežnou výbavou študentov VŠVU, že zároveň čítajú a hovoria troma svetovými jazykmi. Bežný divák, keď toto vidí tak si povie: “Hm, na tej VŠVU,  to sú teda vzdelanci.”

Je to celkom dobrý spôsob, ako odviesť pozornosť od toho, že kráľ je nahý. Všetky tie reči okolo sa majú postarať o to, aby ste tú vec nevnímali ako nahú. Ale možno je za tým aj nejaký iný bod, ktorý nie sme schopní rozpoznať.

JK: Vystavené fotografie sú z rôznych sérií či cyklov. Fotky, ktoré by človek očakával spolu, sú rozhodené v priestore a zamiešané s inými fotkami v súvislostiach, ktorá mne uniká.

JM: Je to snaha nakopiť čo najviac vecí z rôznych kútov a podnetov, aby sme neodhalili, že za tým nič nie je. Aby sme si mysleli, že za tým totálnym gulášom je niečo hlboké.

AH: Veci pozbierané zovšadiaľ, to je princíp brikoláže.

JM: Môže to pripomínať postmodernu …

AH: “Keď prestaneš veriť svojmu pupku, pristane ti na tvári matkin predpôrodný strach.”

JM: … ale v ozajstnej postmoderne by mal byť rovnaký princíp ako v každom umení, že keď vezmete dve veci, mali by spolu zaiskriť. To je to vykresávanie nových významov. Citáty a fotografie by mali na seba reagovať. Veď skúste nájsť nejakú súvislosť.

JK: Nenájdeme tam nič. Toto môže byť stan a môže súvisieť s Otvorenými stanmi, ale to sú veľmi…

AH: Možno keď tam vidím ten špirálovitý útvar na vrchole, tak ak veľmi chcem, môžem tam vidieť rýchlo ejakulujúce umenie. Ale to by som veľmi musel chcieť vidieť.

Veronika Markovičová O vítězství lze mluvit spíše proto, že vůbec žádný nepřítel neexistuje.  (Chögyam Trungpa, Bratislava, 6.5.2014)
Veronika Markovičová
O vítězství lze mluvit spíše proto,
že vůbec žádný nepřítel neexistuje.
(Chögyam Trungpa, Bratislava, 6.5.2014)

JM: Tu je snaha o kvázi abstraktnú štruktúru …

AH: A tieto tyčky z plota pri múre sa ti neprihovárajú?

JM: Je to banálne.

AH: Nejaká mrežovina

JK: Kovový plot, jeden biely zhrdzavený, druhý pod ním hnedý. Je to zaujímavý detail

JM: Je tam hra štruktúr. Hrdzavý plot, stena, tráva.

JK: Je to výtvarne zaujímavé

JM: Je to príliš všedné. Aj v tomto type fotografií musí byť silný tvarový podnet. O fotografii sa hovorilo, že je to umenie, ktoré môže robiť každý. Stačí zobrať fotoaparát a cvakať.

JK: Prečo ten minulý čas? Veď to sa hovorí stále.

AH: Písal to Václav Zikmund, ale on to písal akoby v úvodzovkách. On práve učil ľudí základy fotografického umenia.

JM: Myslelo sa to tak, že človek sa nemusí učiť remeslo.

AH: Veď to už je od začiatkov Kodaku, keď hovorili: Vy iba cvakajte, ostatné urobíme za Vás. Tá štruktúra je zaujímavá, ale musel by to byť presnejší záber.

JM: Začiatkom 60-tych rokov existovala štrukturálna fotografia, aj u nás to bolo.

AH: Keď si spomenieš na Martinčekove detaily dreva …

JK: … Martinček vedel ako abstrakciu fotiť aj celú krajinu, nie iba detaily

 

Martin Martinček, Žatva I, 1964 - 1967.  foto (c) webumenia.sk  SNG
Martin Martinček, Žatva I, 1964 – 1967. foto (c) webumenia.sk SNG

JM: (prejde k záberu zhrdzavenej železnej dosky) Toto pripomína Dúbravského. Takéto veci sa tiež robili v 60-tych rokoch, keď sa vystavovali aj priamo takéto nájdené železné platne.

AH: Filko to robil tak, že močil na skorodované platne.

JM: Aj chvostom osla sa dá maľovať. Problém je, aby vznikla štruktúra, ktorá podnecuje fantáziu.

AH: Je tu pri tom Loosov citát: “Aj holá železobetónová konštrukcia musí v sebe niesť prvky lyrizmu”

JM: Ale potom to musí byť postavené ironicky, lebo Loos to určite myslel ináč.

AH: Veď to asi tak myslela, ako poukázanie na rozdiel v myslení architekta a fotografa. Nachádza lyrizmus v štruktúre zhrdzaveného plechu a zachytáva ich vo veľmi presnom fotografickom výreze.

AH: Ak chceš po tých mnohých variantoch prísť s niečím novým, musíš byť veľmi exaktný. Na jednej strane ju niečo zaujalo, to informelové, stekanie, šmuhy a na druhej strane geometrická štruktúra a do toho…

 

Veronika Markovičová I holá železobetonová konstrukce musí obsahovat jisté množství lyrismu, má-li míti plný životní smysl.  (Hubatová-Vacková: Stylizovaný lotos Adolfa Loose. Znovu k architektovu chápání ornamentu. In: Slavíček, L., Suchánek, P., Šeferisová-Loudová M.: Chvála ciceonství. Umělecká díla mezi pohádkou a vědou. Masarykova univerzita, FF, Brno 2011, str. 253, Bratislava, knižnica VŠVU, 2.4.2014)
Veronika Markovičová
I holá železobetonová konstrukce musí obsahovat jisté množství lyrismu, má-li míti
plný životní smysl.
(Hubatová-Vacková: Stylizovaný lotos Adolfa Loose. Znovu k architektovu chápání ornamentu. In: Slavíček, L., Suchánek, P., Šeferisová-Loudová M.: Chvála ciceonství. Umělecká díla mezi pohádkou a vědou. Masarykova univerzita, FF, Brno 2011, str. 253,
Bratislava, knižnica VŠVU, 2.4.2014)

JM: … toto je skoro ako Mondrian (ukazuje na štruktúru zvarov v zhrdzavenej železnej doske)…

JK: Celá tá séria nájdených vecí sa mi asi najviac páči. Aj z pohľadu čistoty média sa to zdá byť jediná zmysluplná vec. Tieto skladačky vedľa, tomu nerozumiem.

AH: Mne to pripomína začiatok postmoderny, Jozefa Sedláka.

JK: Mne sa zdá, že tie čisté fotografie sú aj dnes pre fotografa legitímna cesta, po ktorej sa dá ísť. Len je to na dlhú trať a musí veľa hľadať a pracovať.

JM: To by musela presvedčiť. Pre mňa je to príliš nudné. Po tom všetkom, čo som v štrukturálnej fotografii videl.

 

Martin Martinček, Chvála slnka VII. 1980-1981  foto (c) webumenia.sk SNG
Martin Martinček, Chvála slnka VII. 1980-1981 foto (c) webumenia.sk SNG

AH: Pri týchto detailoch tajomných objektov – sú tam hranice. Aj Martinček skúšal a hlavne v organických štruktúrach a tečúcich vodách. Hral sa s materiálom, v 60-tych rokoch v ňom ešte hľadal bytosti, a v 70-80-tych rokoch, to už bol úpadok, fotil rôzne svetelné hry, odlesky na vode a to už bol čistý formalizmus. Fotka má v zachytení niečoho ako abstraktnej štruktúry obmedzené možnosti. A málo fotografov si to pripúšťa. O to presnejšie a exaktnejšie to musí byť, ak chceš ako fotograf urobiť abstrakciu. Musíš k tomu ešte niečo pridať. Sami vidíte, že niekedy je to na milimetroch.

JK: Beriem to ako hľadanie výtvarného, ktoré existuje aj mimo nášho vedomého úsilia a stačí ho nájsť.

JM: Ale je tam toho príliš málo.

AH: Tak previedla nám, že za šesť rokov sa naučila rozlišovať štruktúry a transkribovať ich, ale ešte to samo osebe nestačí. Ešte ma trochu zaujal tento portrét zozadu. Odvrátená hlava a oprskaná stena, ktorá okolo nej vytvára akúsi aureolu, ktorá akoby bola obrátená naruby. Ale či je to dosť, nie som si istý. A táto bezprostredná blízkosť, intímna telesnosť, sa robí na VŠVU už takmer dvadsať rokov. Je to prejav vyhraneného subjektivizmu – ak nemám inú zmysluplnú tému, tak ja som si sám sebe vždy nablízku.

Veronika Markovičová žijem v obraze som obraz tvorím obraz (Višňové, 16.3.2014)
Veronika Markovičová
žijem v obraze
som obraz
tvorím obraz
(Višňové, 16.3.2014)

JM: Sú to také drobulinké nápadíky, ale to nestačí.

AH: Tá istá postava, rozostrená, so zvýraznenými rukami, je zamiešaná tam v druhom rohu. Pre toto má človek chuť, keď to všetko vidí, sa mimovoľne odvrátiť. Vidíte príliš rôznorodú skrumáž vecí. Metie vás to. Je to mätež. Je to vizuálna a ešte aj textová mätež. To je, ako keď sme chodili po fotografických výstavách za komunizmu. Vždy sa tam našli jeden, dvaja, piati dobrí autori, ale ten prevládajúci dojem bol presne takýto istý. Mätež, neumětelství, bezradnosť. Lepšie nápady tam jednoducho zanikli. Polodisidenti boli aj radi, že sa tam dostali a neuvedomovali si, že si škodia, lebo splývajú s tým väčšinovým davom.

Pokračovali sme v miestnosti s prácami Patrika Mikloša. Pani z Domu fotografie nám dala inštrukcie, ako odklopiť strechu domčekov a následne zaostriť obraz podľa potreby posúvaním dreveného kolíka. Každý z nás sa sklonil nad jeden a začali sme hovoriť.

Patrik Mikloš Ikarnácie
Patrik Mikloš
Inkarnácie

JK: Ja tu mám dievčinu s kvetmi na hlavne v takom kvázikroji.

Pani z Domu fotografie: Takéto som ešte nevidela.

JK: Ani ja. Tento bod to splnilo. Takéto sme ešte nevideli.

JM: Je to stereo.

JK: Ja som jednooký. Ale skúsme si domyslieť ten stereoefekt. O nič zásadné neprídeme. Princíp klasického stereo je, že je fotené dvoma od seba vzdialenými objektívmi súčasne.

JM: Oproti pohľadu jedným okom je tam iba ten rozdiel, že to vidíš stereo. Ale o nič neprichádzaš, ak to vidíš len jedným okom.

AH: Tu je dokonca nejaký tiger. Všetci ľudia sedia v takej zvláštnej póze.

JM: Ak som to dobre pochopil, tak to majú byť atribúty tých ľudí.

JK: Je to pekne urobené, tie domčeky aj s podstavcami a so svetlami a s hýbadlami a neviem ešte s čím, ale čo to má, do čerta, s fotografiou?

AH: Je to konceptuálne dielo. Všetky postavy akoby sedeli či dvíhali sa …

JK: … Aurel našiel zmysel …

AH: … a majú ruky zdvihnuté, s dlaňami spustenými, čo ak dobre čítam, je gesto bezradnosti. Opakuje sa to pri postavách rôzneho veku, sociálneho statusu, oboch pohlaví.

JK: Vždy je tam doplnená scenéria – kvety, fľaša pri jazere, košík húb, knihy – veci, ktoré ich možno nejakým spôsobom charakterizujú

AH: Ako pri starých obrazoch, keď v pozadí portrétovaného je doplňujúci ikonografický inventár, ktorý nejakým spôsobom objasňuje spôsob života, zamestnanie, existenčný status tej postavy. A to je vám málo? A ešte tá originálna embaláž. Nie je to jednoduchá fotografia, je to stereofotografia a nie je to jednoducho prístupné

JM: A ešte je to celé aj inštalácia.

JK: A ešte to vyzerá, ako keby to bolo fotené vo veľkej búdke. Na ľavej strane je vnútro búdky.

AH: A to je vám málo?

JM: Tá pravá strana ako keby bola dokolážovaná. A tá ľavá strana s búdkou naozaj pôsobí voči poprediu stereo.

Patrik Mikloš Inkarnácie, detail
Patrik Mikloš
Inkarnácie, detail

JK: Tá fotografia vpravo môže byť iba vložená do domčeka. Neviem rozlíšiť, nakoľko je to skladané priamo tu. Akoby to bolo iba tu všetko pozliepané dokopy.

AH: Vidíte, ako ste to chceli odbyť a aké technologické a iné špekulácie to vo vás vyvoláva. Umenie musí vzbudzovať záhadu o tom, ako je to technologicky urobené.

JK: Tak túto záhadu to vzbudzuje.

JM: Je to na to, aby si sem prišiel, zalomil rukami, položil si ich na hlavu a pýtal sa – Tak čo to asi môže byť, preboha, tieto domčeky na svetelných podstavcoch, akú hlbokú myšlienku tým asi chcel autor povedať.

JK: Skúsme si pozrieť text. (číta z textu pri vstupe) “Chcem stelesňovať prirodzenosť fotografie, chcem inkarnovať filozofiu, ktorou som sa zaoberal, chcem uctievať zobrazovanú skutočnosť, vytvárať fotografické relikvie už predošlej prítomnosti a predsa ju sprítomňovať.”  A tak ďalej a tak ďalej.

AH: To nám asi podstatne poznanie nerozšíri. Joža ste prerušili uprostred vety a ja som zvedavý, čo chcel povedať.

JM: Je to text, ktorý sa vôbec netýka vystaveného.

JK: Úplne mimo.

JM: Tak prídeme do miestnosti a vidíme sedem podstavcov – neviem, či to má byť asociácia so sedemramenným svietnikom?

AH: Jozef, tvoja fantázia presahuje bežnú fantáziu kurátorov.

JM: Zúfalo sa snažím rozumieť, vyškrabať zo svojho vedomia všetko možné. Na podstavcoch sú domčeky, a v domčekoch fotografie. Majme na vedomí, že aj na fotografiách je domček, teda čosi ako škatuľa, v ktorej má portrétovaný čiastočne útulok, čiastočne kocku, na ktorej sedí. Čo s tým? Že na svietiacich podstavcoch sú domčeky?

JK: Stále sa mi motá v hlave, či rozdelenie vnútornej scény na polovicu nesúvisí so stereoefektom.

 

Daniel Fischer, Pocta Soutterovi 1987-88, foto (c) webumenia.sk SNG
Daniel Fischer, Pocta Soutterovi 1987-88, foto (c) webumenia.sk SNG

AH: Keby to súviselo, tak by vám to možno došlo. Možno to len má vytvárať prechod medzi tým kvázi fotografickým a okolitým svetom. Z jednej strany je to uzavreté ako v camere obscure, z druhej strany je to ako vo Fischerovi. Pozvoľný prechod z jednej reality do druhej

JK: Ale aj ten obraz sveta je iba kolážou …

AH: … a v tom je trošku problém. A všetky tie postavy majú to isté podivné gesto…

JK: …ktoré nijako nesúvisí s ničím …

AH: Presne. A v tom je ten problém.

JK: Jedna ruka je otočená hore, jedna dole. Ľavá ruka je vždy otočená dlaňou nahor.

JM: Možno je to nejaké symbolické gesto, ktoré nepoznáme.

AH: To zobrazenie ich sveta vpravo je niečo podobné, ako robil u nás Juraj Chlpík s obyvateľmi Petržalky. Vždy jeden portrét a potom prostredie.

Petržalka Identity   foto (c) Juraj Chlpík
Petržalka Identity foto (c) Juraj Chlpík

 

 

 

JK: To bola pekná séria.

AH: Tu vidíme akési preľnutie a má to moment priznanej mediálnosti, to je tá skrinka. A prelína sa tam svet mediálny a skolážovaný a navyše tí ľudia majú sémanticky výrazné gestá. A tie kolážované veci majú asociovať pre nich príznačný život. Ten Chlpíkov projekt sa mi zdal byť príliš jednoduchý …

JK: … ale bol pravdivý tým, čo ukázal …

AH … tu je problém, koľko vrstiev toho obrazu som teraz spomenul. A teraz ako oni navzájom spolu súvisia. Či vytvárajú reťazec, ktorý od čohosi kamsi povedie.

JM: Môže to byť, ako ste hovorili, že tí ľudia žijú v unifikovaných domčekoch a my si teraz na nich posvietime zospodu sedemramenným svietnikom a pozrieme sa cez strechu, akí teda naozaj sú. Napadá vás niečo iné?

JK: Ja som tom bral, že je to niečo ako fotografova búdka, má ateliér, v ktorom môže dokladať k portrétovaným ľuďom pozadia. Že to nemusí byť až tak doslovná charakteristika tých ľudí. Má dievčinu s kvetmi vo vlasoch, tak ku nej dal lúku.

AH: Tu je dáma s peknými šatami a vedľa nej vypchatý alebo reálny vkolážovaný tiger a nad tým ešte. Má to byť charakteristika osobnosti.

JM: Vyzerá to záhadne, ale keď sa nad tým pokúšame rozmýšľať, tak význam je dosť úbohučký.

JK: Mne je ľúto tej práce do toho vloženej.

JM: Toľko remeselnej a technickej energie do takého úbohučkého významu sa mi tiež zdá neprimerané.

AH: A prečo potom stereofotografia?

JK: To už vôbec nechápem.

AH: Je tam nakopených príliš veľa vecí, ktoré si vzájomne nepomáhajú, skôr si odporujú.

JK: Ja som alergický na tieto veci, lebo sa v nich úplne stráca zmysel fotografie. Úplne sa potiera. Už neslúži ani ako ilustrácia sveta, ale iba ako jedna z tých mnohých vrstiev, čo sú v tom. To je ten problém, že keď je fotografia na výtvarnej škole, tak sa stiera rozdiel medzi tým, čo to znamená byť výtvarníkom a čo to znamená byť fotografom. Podľa mňa sú to pritom dve rozličné povolania a tu sa to mieša dokopy zlým spôsobom a tí ľudia nakoniec nie sú ani fotografi, ani výtvarníci.

AH: Môžeme iba dúfať, že napriek tomu sa isté fotografické zručnosti naučia.

JK: To áno. Veď aj tie fotky čo sme videli predtým – z technickej stránky sa im nedá nič vytknúť.

JM: Ešte som chcel k tomuto tu povedať, že to, čo je vnútri, mi pripadá ako pomätený odvar Stacha a toho, čo fotí pred tou stenou – Saudka.

 

Irena Blühová  foto (c) Ľubo Stacho
Irena Blühová foto (c) Ľubo Stacho

JK: Pozoruhodná predstava, takáto kombinácia.

JM: Zo Stacha je tam portrétovanie rozličných ľudí v ich vizuálno-sociálnej zaujímavosti a potom zo Saudka ten princíp, že stavať ich stále pred tú istú stenu – nemá tu Saudkovu informelovú stenu, ale má tu tú škatuľu. A je tu to, čo hrozí  niekedy aj Saudkovi – sklon ku gýčovitosti.

JK: To hrozí Saudkovi iba niekedy?

AH: No dobre, ale prečo to všetko ešte so stereofotografiou a umiestnením do búdok, už nehovoriac o sedemramennom svietniku? Mne to pripadá ako keby ho viedol nejaký ctižiadostivý pedagóg, ktorý chce integrovať fotografiu, inštaláciu, nové médiá a všetko dokopy, ako keby ho viedol a neustále nabádal, aby rozmýšľal a tvoril náročne. Nevytvárajte priehľadné štruktúry, skúste zaujať zložitou predstavou čohosi. Toto všetko je relatívne zložité, aj vo vizuálnych vrstvách, aj v ikonografiách, ale v zásade je to také …

foto (c) Ľubo Stacho
foto (c) Ľubo Stacho

JM: … je to o ničom …

AH: …tak. Je to prostinké. Keďže tie veci vzájomne nespolupracujú, tak vám ani nedajú novú hodnotu.

 

(Doplnenie  JK: stále mi vŕtalo v hlave, čo mi tie domčeky pripomínajú. Až dodatočne pri prepisovaní rozhovoru som si spomenul na kaplnku zo Stachových fotografií)

 

 

 

 

Vyšli sme o poschodie vyššie a zastavili sa pri prácach Lenky Lukačovičovej

 

AH: Toto je jeden autor alebo dvaja?

JK: Jedna autorka.

AH: Aj tie stoličky sem patria?

JK: Nie, ale to zrejme nie je jej chyba.

AH: …je to Lenka Lukačovičová a volá sa to re: photography. Laboratórium fotografie.

JK: (Otočí sa ku objektu poskladanému zo sklenených nádob) Sú to chemikálie, ktoré sa používajú vo fotografickom procese, plus sú tu na stene fotografie, ktoré nejakým spôsobom adorujú inštrumenty, prístroje, chemikálie používané v procese analógovej fotografie.

AH: (číta s textu ku výstave) “Zásadným cieľom vystavenej práce re:photography bolo dotýkanie sa problémov otázok spojených so vznikom a existenciou fotografie samotnej …”

JK: … skvelá téma …

AH: … to už vyššia téme je len umenie. (Pokračuje v čítaní) “Každodenná fotografická skúsenosť mi okrem iného poskytla priestor preniknúť do nej aj do jej mimo-umeleckého kontextu. Cez priestorovú inštaláciu a objekty som uvažovala o jej postavení a pozícii vo vizuálnom svete od historického kontextu a východísk až po súčasnosť. Skúmaním súvislostí, materiálov, technickým či myšlienkovým prepájaním som tak vytvorila sériu, mix mediálnych objektov, primárne vychádzajúcich z fotografie, ale s cieľom ich presahu do iných médií. Pracujem s analógovou fotografiou jazykom digitálnej doby a spájam ich.”

Lenka Lukačovičová, re: photography amt poject
Lenka Lukačovičová, re: photography
amt_project

JM: Tí ľudia tak zúfalo nemajú nápad a tak zúfalo sa snažia vymyslieť nejakú myšlienku, ktorá by mala vyzerať hlboko, že to je až smutné. Až mi ich je ľúto. Že im nikto nepovie, aby neblbli.

Fotograficky je to, ako keby nám chcela ukázať, že bude vedieť robiť reklamnú fotografiu. A celá hĺbkamá byť v tom,  že sú to predmety, s ktorými sa pracuje pri klasickej fotografii. Čo teraz z toho?

AH: Sú to analógové fotky?

JK: Myslím, že áno.

AH: Ako príjemne to pôsobí, zrazu tie veci majú mäkké kontúry.

JK: No ale už sú filtre, ktoré môžete pri spracovaní v počítači nasadiť na digitálnu fotografiu tak, aby vyzerala ako by bola z filmu. A potom je to ťažké rozoznať.

AH: Bavíme sa len o mediálnej stránke veci.

JM: No a ešte tu máme k tomu taký, povedal by som, dekoratívny sklenený objekt, ktorý má byť hlboký tým, že sú v ňom chemikálie používané pri fotografii.

JK: Keď si privoniate, môžete ich cítiť.

AH: Ako vznikajú tie farebné odtiene?

JK: Použitím pri vyvolávaní filmov alebo papierov. Ustaľovač je bezfarebný.

AH: A tie texty tam na stenách?

JK: Vôbec nemám teraz chuť pristúpiť k tým popísaným papierom na stene a začať ich študovať. Prečo mám teraz tráviť čas tým, že v tom začnem niečo hľadať?

AH: Dobrá otázka. Nič iné ma tu  k tomu nepobáda. Jediné, čo tu môžem vnímať ako kváziposolstvo je to, čo pomenovala ako sériu, mix mediálnych objektov, ktoré vytvorila, aby skúmala súvislosti, materiálové a technické prepájanie v celej fotografickej skúsenosti.

JM: To si myslí, že ak do dekoratívneho objektu naleje chemikálie, tak všetka múdrosť fotografie sa tam dostane?

AH: Nie, Jozef, toto je komplexný Gesamtkunstwerk. Chce nám predviesť všetko, čo fotografia obnáša.

Prešli sme k tým popísaným papierom na stene

 

Lenka Lukačovičová, re: photography amt poject
Lenka Lukačovičová, re: photography

AH: Sú tu prefotené heslá z Wikipédie, všelijaké konspekty. Ukazuje nám tu proces svojej práce. Ako sa oboznamovala s dejinami fotografie, s fotografickými vymoženosťami, poznámky na štvorčekovanom papieri.

JK: Ale pripadá mi to, že to nie sú originál poznámky, ale celé je to kreslené na to, aby to bolo zavesené na stene v galérii.

AH: Asi je to tak. Pôsobí to neusporiadane a zároveň je to prikrášlené.

JK: Možno si niekto takto robí poznámky, ale …

AH: Chce to byť kvázi náhodný zber počas prípravy dokumentov, ale zároveň je to … Nie, že by tomu pomohlo, ak by to neprikrášľovala, ale ak to robí, tak to usvedčuje z toho, že to bol kalkul.

JK: To mi na tom vadí.

JM: To je zase tá mánia vystavovať archívy …

AH: Áno

JK: Ale problém je, že toto nie je originálny archív. To je archív vytvorený na to, aby bol vystavený.

JM: Je to kvázi archív.

AH: No už ste k tomu došli, chlapci.

Prešli sme k dlhému výpisu z počítača.

Lenka Lukačovičová, re: photography amt poject
Lenka Lukačovičová, re: photography
amt_project

JK: Toto je fotografia. Hore je adresa, kde bol súbor uložený a toto je jej prepis. Zrejme takto to vyzerá, ak si otvoríte jpg súbor v textovom editore.

AH: To sa mi celkom páči.

JK: Nie je to technicky nič zložité, ale ten fór v tom je.

JK: Tá čierna doska vedľa – je na nej fotografická emulzia a na nej náznak obrazu krajiny. Vyzerá to na prvý pohľad ako nie podarená kolódiová fotografia. Na kovovú platňu  naniesla emulziu, exponovala ju a vyvolala. Ale je to veľmi nezreteľné. Neviem, či tá technická nedokonalosť bola úmysel alebo iba nedostatok času a peňazí na zopakovanie.

Tá posledná dvojica vznikla premietaním z počítača cez projektor na fotografický papier, preto je tam ten detail šípky počítačovej myši.

Lenka Lukačovičová, re: photography amt poject
Lenka Lukačovičová, re: photography
amt_project

JM: A čo? Nejaký banálny portrét chlapíka, čo vyzerá ako Che Guevara.

AH: (ako pri prepise rozhovoru zachytiť sa sarkazmus a iróniu?) A ten konceptuálny princíp s tou šípkou si neuvedomuješ? Maličký scudzujúci prvok.

JK: Zaujímavé ešte je, že pri pohľade zblízka vidieť ten jemný raster obrazu z projektora. Celá  miestnosť je oslavou analógovej fotografie, len neviem, či úplne šťastnou oslavou…

AH: Nie, pozor, Juraj, ona sa spytuje na povahu média, s ktorým pracuje. A ukazuje jeho rôzne možnosti a pozadia. Rôzne zdroje, z ktorých médium pozostáva. Mapuje …

JM: … aj to je ona? …

JK: … áno, celá táto miestnosť …

JM: … to je neuveriteľné. To je tak bohaté, som si myslel, že toto je už niekto ďalší …

AH: … Jozef je stále v časoch, ako keď tvoril Bluhm, keď to bola jedna abstraktná čarbanica. To už sú iné diela. Toto sú už diela, na ktoré svojim pochopom jednoducho nestačíš.

JK: Poďte, tu vás odfotím.

JM: Na to sa musím učesať.

AH: Teraz vážne. Ja som si vždy myslel, že Filkove priestorové inštalácie sú zložité. Ale napriek svojej rôznorodosti a štruktúrovanosti sa dajú vnímať ako jeden vizuálny celok. Dajú sa obsiahnuť jedným pohľadom. Keď sa pozeráte na toto tu, tak vás skutočne nenapadne, že to všetko chce byť jedno dielo. A to nie je asi iba náš problém.

JK: Možno ešte jedna téma je zaujímavá – adorácia analógovej fotografie. Ľudia na škole ako keby mali pocit, že akonáhle fotia na analóg, tak sú lepší fotografi, než bežní cvakači s mobilmi. Ale podľa mňa sa človek nestáva fotografom tým, na aké médium fotí.

AH: Všetky prostriedky sú dobré na to, aby ste sa odlíšili. A asi majú pocit fotografickej šľachty. Keď robia niečo, s čím väčšina publika nevie pracovať.

JK: No ale nevracajú sa ku koreňom média kvôli hľadaniu jeho podstaty, ale čisto kvôli formálnemu ošateniu sa. Ako keď si dáte šmrncovný oblek, aby ste vynikol. Nie je to o zobrazovaní sveta okolo seba, ale o budovaní statusu.

AH: Možno vedia, že už to nemôžu robiť tak, ako kedysi. Ale bohužiaľ analógová fotografia je spojená s minulým svetom. A s tým je dosť ťažké sa vyrovnať a transponovať to do niečoho aktuálneho. Tu ten pokus je. Ale je tu tak veľa komponentov, že sa navzájom svojim účinkom vynulujú.

JM: Aj keby sa nevynulovali. Tie nápady sú samy osebe slabučké. To hromadenie len zamotá človekovi hlavu.

AH: Netvrdím, že to chcú robiť vedome, ale podvedome to akosi funguje. Myslia si, že dosiahnu viac, keď urobia veci zložitejšie. Ale tu musím zase hovoriť o pedagógoch – toto je vec, ktorú by na škole mali …

JM: … ja sa čudujem, prečo tým deťom nepovedia, nech neblbnú. A oni ich v tom ešte utvrdzujú.

AH: Podľa všetkého áno. Lebo tie výsledky zo školy sa napriek rôznosti médií na seba dosť podobajú. Sú veľmi komplikované a zároveň zvláštnym spôsobom bezobsažné.

JK: Formálne.

 

Prešli sme ku dielam Jakuba Čajka

 

AH: Už máme pred sebou iba dva relatívne jednoduchšie prípady.

JM: To je fotografia upravovaná v nejakom Photoshope.

JK: Chodia mi reklamy na filtre, kúpite ich a jedným klikom zoštylizujete fotografiu tak, že bude vyzerať ako namaľovaná. Impresionistická, kubistická, hentaká, tamtaká …

JM: S týmto pracuje aj Vlado Havrilla, lenže on to robí oveľa zaujímavejšie.

JK: Najviac ma na tom mrzí, že tie zábery, keby to boli čisté fotografie, sú dobré. Takto je to zvláštna zmeska. Keď sa s fotografiou robí toto, tak je to podľa mňa gýč.

AH: Na prvý pohľad ťa to zaujme …

JM: …máte pravdu, že ak by to bolo realistické, tak by to bolo zaujímavé.

AH: (ukazuje na záber so skupinou mladých ľudí) Minimálne toto by bola zaujímavá fotografia.

Jakub Čajko, Po fotografii
Jakub Čajko, Po fotografii

JM: Je pozoruhodné, že to nie je upravené do konkrétneho štýlu, ale do takej súčasnej prisprostastej bezštýlovosti. Dnes sa naozaj takto maľuje. Aby to nemalo nejaký štýl a aby to nebolo realisticky, lebo to sa nesmie.

AH: Celkom dobrý postreh. To sú tie loci communes, spoločné miesta súčasnej maľby a fotografie. Je pozoruhodné, že rôznymi médiami sa dá dosiahnuť taký neurčitý, približný výsledok.

JM: Nevedia objaviť svoj štýl, tak si povedia, budeme sa tváriť, že my ho nechceme. Že ním pohŕdame.

Prešli sme k portrétu dievčiny vo vedľajšej miestnosti.

Jakub Čajko, Po fotografii
Jakub Čajko, Po fotografii

AH: Toto mi  pripadá ešte najzaujímavejšie. Je to portrét. Je to aspoň pokus o niečo.

JK: Ale znovu, ak by bolo realistické, bolo by to lepšie. To pozadie by bolo aj tak  rozmazané malou hĺbkou ostrosti. Prečo robí s fotkou takéto veci? Čo by tomu chýbalo, ak by to bola iba fotka?

AH: No asi by to bolo málo. To je to, čo Jožo hovoril. Uvedomujú si, že dnes sa už robiť obyčajnú fotografiu nenosí. Zvlásť, keď študujete a končíte Katedru fotografie a intermédií.

JK: Keď končíte katedru fotografie, tak sa nenosí robiť normálnu fotku?

AH: Nie. A ak prejdeme k poslednému vystavujúcemu, tu taký pokus je.

 

Prešli sme do miestnosti s fotografiami Zuzany Krajčíkovej

AH: Toto je jediná viac menej čistá dokumentárna séria.

Zuzana Krajčíková, Normálny život
Zuzana Krajčíková, Normálny život

AH: (začne čítať text) „Sme ľudia, ktorí hľadajú možnosti hodnotnejšieho, zmysluplnejšieho bytia. Pokúšame sa vytvoriť miesto, kde by sme mohli hlbšie naplniť svoje životy, pokúšame sa v súlade s našim vnútorným cítením ohľaduplnejšie voči prírode citlivé využívanie výdobytkov ľudského umu – no proste normálne skoro ako za komunizmu – snažíme sa o obnovu pôvodných vzťahov a princípov, nahradenie súťaživosti spoluprácou a neobmedzeného rastu prirodzenou rovnováhou. Uprednostňujeme dobrovoľnú skromnosť pred konzumom. Toto je asi jediná konkrétnejšia veta – poživeň si chceme dorábať v prvom rade sami na miestnej pôde udržateľným spôsobom, ktorý  neprináša ekologické záťaže. Prišli sme sem, aby sme našli pokoj, odpočinuli si od nezmyselného naháňania“ – ako keby som počul Ľuba Stacha – „naháňania sa v meste, prispeli k zachovaniu zachovateľného a obnoveniu obnoviteľného“.

JK: Takéto reči mi nič nehovoria aj mimo fotografie.

AH: Čítali ste niekedy Martinčekove texty, keď popisoval svoje stretnutia s ľuďmi, ktorých fotil? Samozrejme, niekedy to mal tak literárne štylizované, ale je tam množstvo konkrétnych faktov. Zachytil tých ľudí aj spôsob ich prejavu, ich dikciu. Keď mi niekto prinesie takúto – ako to slušne nazvať?

JK: Proklamácia?

AH: Ak, tak potom pseudoproklamácia. A ako jej mám potom veriť ako fotografovi?

JK: Asi rovnako.

AH: A keď sa na tie fotky pozriete, čo to vlastne je? Niektoré sú ozvláštnené nadhľadmi alebo diagonálou.

JM: Tak našli si nejaké prostredie, ktoré je ešte archaické…

JK: Ale to nie je originálne dedinské prostredie. To sú mestskí ľudia, ktorí sa hrajú.

AH: Ale veď každý má nárok…

JK: Tak nech odídu a žijú tam, ale oni tam idú na víkend alebo na týždeň a potom hovoria o tom, ako je to jediná správna cesta v živote. Možno je to komunita ako v Zaježovej, ale to nie je dôležité. Toto sú fotografie návštevníka, nie človeka zvnútra.

AH: Ale ani tá diagonála tomu veľmi nepomôže, lebo…

JM… sem tam sa aj snaží o nejaký okamih, ale čo už keď odfotím ruky ako robia tvaroh.

AH: Je to veľmi nesúrodé. Kompozične aj uhlami záberov nevyrovnané. Každý záber je iný a ani jeden nie je presný.

Zuzana Krajčíková, Normálny život
Zuzana Krajčíková, Normálny život

JK: Tie fotky by nestačili ani na príjmačky. Nerozumiem tomu.

AH: Je to veľmi žalostné.

JM: Niektorí sa z nedostatku nápadov a tvorivosti snažia uniknúť takými tými hrami, kvázi významovým kopením, pridávaním textov, zložitými kvázi postmodernými štruktúrami a táto sa zase snaží nájsť si zaujímavé prostredie.

JK: Asi sú to ľudia, ktorí sa naozaj snažia uniknúť z mestského života a niekto tam pracuje ako kováč, niekto vyrába syr, ale autorka tam bola ako návštevník.

AH: Z toho textu nie je úplne zrejmé o akú komunitu ide. Tu sú aj nejaké náboženské rituály …

 

Zuzana Krajčíková, Normálny život
Zuzana Krajčíková, Normálny život

JK: … sčasti akoby ľudová tradícia a sčasti …

AH: … snáď nejaké východné náboženstvo.

JM: Tak možno v tom prostredí by sa aj dalo nájsť niečo výnimočné, ale …

JK: … veď tam sa musia diať zaujímavé veci …

JM: … veď práve. Ale v skutočnosti nie je schopná nájsť, čo by nás skutočne zaujalo. Či už vecne alebo fotograficky.

Zuzana Krajčíková, Normálny život
Zuzana Krajčíková, Normálny život

JK: Preto si myslím, že tam bola návštevník, lebo vidíte ten odstup, ktorý má od tých ľudí.

 

Martin Martinček, Modlitba  scan z knihy Martin Martinček, Marián Pauer, Matica Slovenská 2003
Martin Martinček, Modlitba scan z knihy Martin Martinček, Marián Pauer, Matica Slovenská 2003

AH: Je to úplne iné ako ten Martinček, ktorý keď fotil na Liptove, tak tých ľudí poznal úplne do detailov. Keď si spomeniem na tú babku, ako sa modlí na  posteli s perinami… Nič mimoriadne tam nevidíte, napriek tomu to má neuveriteľne intenzívnu atmosféru. Neviem, čo to presne je. Pri fotke sa to asi nedá presne definovať.

JK: To je dané jej odstupom. Myslím, že neprenikla do témy.

AH: .. A s týmto končí školu …

JM: … akoby prvýkrát videla, ako sa robí tvaroh, a spojila to s tým tetovaním …

AH: … ale to je také čisto inštinktívne …

JK: … to by nevadilo, fotka je často inštinktívna …

AH: … áno, len zrazu tam cítite, že to nejako dokopy nehrá. Podstraský má tiež detail ruky s pár mincami a kľúčom v dlani, ale to má úplne inú výpovednú hodnotu.

foto (c) Anton Podstraský
foto (c) Anton Podstraský

JK: toto je ten problém, že tie fotky nie sú dokumentom, ale ilustráciou ideológie. Fotografka tam išla so svojou pravdou, nastavenou v hlave a takto ju nafotila.

AH: Keď oni dostávajú ako zadania ročníkových prác samé vážne témy. Odkiaľ sme, kam ideme, čo robíme. A všetci sa snažia narýchlo vyhovieť.

JM: To je dobrá poznámka. Podobne to bolo za komunizmu. Nedostatok výtvarnej tvorivosti sa nahrádza ideológiou. Tá má tomu dodať hlbší zmysel.

AH: Tomu sa hovorí koncept dokumentárneho projektu. Dostanú koncept a hľadajú niečo iné, zvláštne. Vyššie.

JK: Ale veď práve dobrá dokumentárna fotka ukáže, že každá ideológia je iba škrupina a pod ňou sú skutoční ľudia. A tých musím ako dokumentarista ukázať. Tie osoby tam vidím, ale nevidím im do duše.

AH: Tam im často nevidíte ani do tváre, nieto ešte do duše.

JM: Toto sú naozaj diplomovky?

JK: Áno

JM: Po dvadsiatich piatich rokoch slobodného demokratického školstva sme dospeli do tohto štádia. Veď to je hrozné. Prečo nikto nepovie, že je to strašné?

JK: Teraz to hovoríme…

AH: Ja si dokonca myslím, že niektorí tí ľudia nemusia byť takí zlí, ale že je to dané systémom, formou zadaní a nechcem to preháňať, ale možno až psychickým drilom alebo terorom, ktorí podstupujú. Samozrejme, ak sú osobnosti, tak by to mali vedieť ustáť.

JK: Ale veď to sú študenti. Čoho sa môžu báť?

AH: Ničoho. Dnes už ničoho.

JK: Nedovedú ich na políciu za iný názor a nezmlátia. Čoho sa boja?

JM: To je to, že za komunizmu sa niektorí jednotlivci dokázali vzoprieť tej blbosti, ktorá sa na nich valila. Teraz to nevidím.

AH: Tu je treba povedať, že niektorí, čo majú ambície, hľadajú možnosť dokončiť štúdium inde. Najčastejšie chodia do Opavy. Väčšina dobrých slovenských fotografov za posledných desať pätnásť rokov je odtiaľ. Nechcem sa vôbec osobne dotknúť pedagógov na tejto škole, ale naozaj dobrý fotograf ešte nemusí byť dobrý pedagóg a keď sa k tomu pridá, že niekto je priemerný fotograf a ešte ani nie bohvie aký pedagóg… čo iné môžete očakávať.

JM: Je to asi problém celej školy, nie iba katedry fotografie.

AH: Vieme o to, že ostatné katedry sú na tom podstatne lepšie?

JM: Povedal by som ešte presnejšie, že to nie je problém školy, je to problém školstva.

AH: V školstve u nás sa divnými mechanizmami utvrdzuje zvláštne pokrytectvo. Vynútená neprofesionalita.

JK: Aj na druhýkrát je táto výstava zlý zážitok.

AH: Ešte horší ako na prvý. To je taká zvláštna situácia. Oni v tom žijú a možno sa aj navzájom podnecujú vo vydupávaní. Dostojevskij hovoril o Petrohrade, že to bolo mesto, ktoré bolo vydupané zo zeme. A oni sa snažia vyťažiť či vydupať niečo aj z toho, kde nič nie je. Je to zvláštny svet, v ktorom tí ľudia žijú. Musia sa snažiť niečo vytvoriť, ale majú len hmlistú predstavu o tom, čo a ako.

JK: Mne sa zdá že nie všetci sú polená a niektorí majú v sebe iskru fotografa.

AH: Podľa mňa nie je potrebné ľudí vybičovať a snažiť sa dostať z nich niečo nadprirodzené alebo niečo, čo nezodpovedá ich reálnym možnostiam. Lepšie je umožniť im, aby sa prejavili tým, čo v nich je. Aj keď to nemusí byť nič veľké. Celé mi to tu pripadá tak, že do tých ľudí niečo nejakým spôsobom vkladajú, nechcem povedať hustia, to je trochu vulgárne, ale niečo v tom zmysle. Stále sa ich snažia k čomusi vycepovať. Ale končí to skratovým jednaním. Toto sú výsledky skratového jednania. Sú úplne mimo seba. Ako keby stratili identitu.

JK: Možno posledná otázka. Nie je to iba problém katedry a školy, ale fotografie ako média? Ako keby fotografi mali dnes problém nájsť svoju vlastnú identitu. Napadlo ma to, keď si spomeniete napríklad na OFF festival, kde bola mladá fotografia z okolitých krajín, pri pohľade na ňu nie je to, čo sa deje v Bratislave, až také výnimočné. Skôr je to trend toho, ako fotka dnes vyzerá.

AH: Možno máme veľké oči. Veď len za pár rokov absolvujú fotografiu stovky ľudí a nemôžu byť všetci dobrí. Je tam Martin Kolár, je tam Boris Németh. Pár ľudí sa nájde vždy. Ale nie je ich veľa. S ohľadom na to kvázi úsilie, ktoré sa vynakladá na výchovu a vzdelávanie profesionálnych fotografov, tak je to veľmi slabý výsledok. Ale to je podobné ako aj v iných médiách. Fotografia v tom nie je špecifická. Fotka a maľba niekedy prichádzajú k veľmi podobným pseudovýsledkom.

JM: Možno ešte v užitých umeniach to funguje najlepšie.

 

Ďakujem za rozhovor

 

Juraj Kováčik

 

P.S.

 

Až po absolvovaní rozhovorov sme sa dozvedeli, že na výstave v Dome fotografie chýbala kniha, ktorá bola hlavným výstupom diplomovej práce Zuzany Krajčíkovej.

 

Doplňujúci komentár ku knihe

 

JK:  Tá kniha je výrazne lepšia ako samotné fotografie vystavené v Dome fotografie. Kniha je zaujímavejšia fotograficky a navyše nepôsobí tak schematicky ako výstava v Dome fotografie.

Zdá sa mi, že na steny Domu fotografie mal byť urobený lepší výber fotografií a nepochopiteľné je, prečo bol ako text k výstave – ako sa ukázalo z knihy – použitý prebratý text občianskeho združenia Alter nativa. Myslím si, že všetky slová, ktoré nasledovali po úvodnej stránke knihy iba uberali na jej sile a pôsobnosti

Aj keď sú fotografie v knihe zoradením aj výberom zaujímavejšie ako tie, čo boli predstavené v Dome fotografie, stále neprekračujú rámec vonkajšieho, letmého, reportážneho pohľadu na tieto komunity a v žiadnom slova zmysle nemajú charakter a silu dokumentu.

 

 

 

6 Comments

  1. Ja dakujem, ze to robite a publikujete, je to zial asi ovela kvalitnejsia a bohatsia “diskusia” ako na samotnych obhajobach, kde k nejakej moznej diskusii chybali skoro vsetci oponenti. Aj ked s mnohymi nazormi sa mi samozrejme velmi lahko suhlasit neda. Ale som rad, ze som mam moznost sa k nejakym vobec sancu ako student dostat, …. myslim okrem tych od pedagogov spominanych studentov, co je pre celkovy obraz a vlastny mozny nazor velmi malo.

  2. @ Andrea K. – aká odborná porota hodnotí diplomovky na Cenu rektora? Pokial si dobre pamätám, Cenu rektora udeľuje rektor na základe odporúčania katedry. Ešte je možno dobre spomenúť, že tieto diplomové práce boli hodnotené v rozsahu známok A – B – C.

  3. Baterka na vystave v Dome fotografie nebola. To vazne toto povazujete za zasadny bod?

    To, ci sme sa zhodli alebo nezhodli s porotou nie je argument.

    Jakubov text na vystave sme samozrejme citali. Pre verejnost ho prikladam ako prilohu k tomuto komentaru, nech kazdy posudi sam, co jeho precitanie zmeni

    Mgr. art. Jakub Čajko

    Po fotografii

    Ateliér ø fotografii
    Doc. Mgr. art. Silvia Saparová, artD.

    // C-print, 180 x 128 cm, 150 x 100 cm, 135 x 90 cm, 120 x 98 cm, 120 x 80 cm //

    Vo svojej diplomovej práci analyzujem vzťah maľby a fotografie. Pomocou jednotlivých špecifík daných médií vytváram digitálny obraz, ktorý nie je v pravom slova zmysle ani maľbou, ani fotografiou. Od fotografie si prepožičiavam jej veristické podanie momentu v okamihu stlačenia spúšte. Maliarskymi technikami maximalizujem subjektivitu svojho vnímania, ktorú pretavujem do akýchsi „po fotografických“ digitálnych obrazov. Skúmam potenciál výsledného obrazu – jeho výpovednú hodnotu vo vzťahu k realite a autorovej subjektivite.

  4. Vazeni pani, zjavne ste nehodnotili vsetko, lebo napr. pri Lenke ste ani slovom nespomenuli a teda ani nepouzili baterku, ktorou sa na neviditelnu fotku pozera. Alebo pri Patrikovi sa Vas nazor uplne rozisiel s odbornou porotou, ktora ho ohodnotila na Cenu rektora. A pri Jakubovi ste zjavne necitali co pise. Cely rozhovor je akysi povrchny, cize o tom, co studentom vycitate. Skoda, ze ste sa nestretli s autormi, mozno by sa predislo niektorym Vasim debatam vyssie …. ktore nie vzdy su zrozumitelne. Asi tak, ako Vam tie prace neboli nezrozumitelne´:-), tak nie je ani zrozumitelny Vas rozhovor. Vdaka vsak za Vas nazor.

    • My sme povedali aj konkrétne, čo nám bolo nezrozumiteľné. Iba uvítame, ak nám to rovnako konkrétne vysvetlíte. A ak zasa Vy nám poviete rovnako konkrétne, čo Vám bolo nezrozumiteľné, tak sa to zasa my Vám môžeme pokúsiť rovnako konkrétne vysvetliť.
      Nemyslím si, že by tým “prácam” mohla nejako výraznejšie pomôcť nejaká baterka, nejaká kniha, alebo to, čo niekto niekde píše. Ale pokiaľ si niekto myslí, že je to také dôležité, uvítame, ak to napíše a aj vysvetlí a zdôvodní aspoň tak konkrétne ako my.
      Veľmi by sme uvítali, keby sa na Slovensku už konečne rozbehla nejaká vecná, vysvetľujúca a zdôvodňujúca diskusia a polemika.
      No a čo, že sa náš názor úplne rozišiel s nejakou odpornou porotou? Veď o to nám práve ide, aby sa tu už konečne objavil nejaký názor, ktorý sa úplne rozchádza s názormi slovenských či slovensko-transatlantických odporných porôt.
      A ak niečo z toho dostalo Cenu rektora, je to pre nás len dokreslením a dovŕšením tragédie “VŠVU” a slovenského školstva.
      Bolo by veľmi smutné, ak by človek mohol mať na slovenských výstavách výtvarného umenia umelecký zážitok až potom, keď by si vypýtal a dostal vysvetlenie a povolenie od autorov a odpornej poroty pána rektora. A ak by sila výtvarného či vizuálneho umenia nemala byť dostatočne zrejmá už z toho, čo je vidieť.

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*