READING

S Aurelom Hrabušickým a Jozef Mackom na výstave fi...

S Aurelom Hrabušickým a Jozef Mackom na výstave finalistov Ceny Oskára Čepana.                                 

Pre ďalšie pokračovanie rozhovorov sme sa vybrali do Žiliny na výstavu prác finalistov Ceny Oskára Čepana, ktorá bola nainštalovaná v priestoroch rekonštruovanej Novej Synagógy v Žiline spolu s výstavou Dana Perjovschiho.

 

AH: (ukazuje na plagát) Oskár Čepan vyzerá na tej svojej podobenke ako posol z iných čias, s tým svojim vážnym bádateľským výzorom.

JK: Čo mal Oskár Čepan s výtvarným umením?

AH: Oveľa viacej, ako by sa možno zdalo na prvý pohľad. Dosť zasvätene o tom píše Peter Zajac na stránke Ceny Oskára Čepana http://oskarcepan.sk/#kto-bol-oskar-cepan. Je to čerstvý text, z tohto roku, ktorý napísal zrejme z hľadiska nutnej apologetiky. Veľa krát musel on aj ľudia z jeho generácie počúvať túto otázku.

Začali sme na hornom poschodí videoinštaláciou Martina Kochana, nazvanou Krajinomaľba.

Marin Kochan, Krajinomaľba, foto (c) Richard Kohler

Marin Kochan, Krajinomaľba, foto (c) Richard Kohler

JK: Videli sme kúsok videa a asi už vieme, čo bolo na začiatku aj čo bude na konci.

AH: Vyčkajme, možno bude nejaká pointa. Pozrite, Jozef si to ide pozrieť aj zozadu, ide za obraz.

JK: Berie to dôsledne.

JM: Nie je tam už nič.

JK: Tento šedý podstavec je súčasť inštalácie? Mimochodom tá kupola synagógy je krásna.

Nová Synagóga, Žilina. Kupola foto (c) Dalibor Adamus

Nová Synagóga, Žilina. Kupola foto (c) Dalibor Adamus

AH: Tá je nádherná. Nepredpokladal som, že to môže byť až takéto. Takáto čistá abstrakcia a pritom vyslovene symbolická vec.

JK: Je ťažké pri nej niečo vystavovať.

AH: Nie je mi úplne jasný mechanizmus súťaže. Finalisti sú vybratí na základe dokumentácie či portfólia …

JM: … a tu majú vystavenú novú vec.

AH: A do akej miery je táto nová vec akoby konzultovaná s autormi výberu?

JK: Myslím, že v žiadnej. Každý urobí to, čo považuje pre daný priestor za vhodné. Súčasťou pravidiel súťaže je, že to musí byť vec, robená špeciálne na toto finále.

JM: Neviem, či je ku Kochanovmu videu aj nejaké libreto.

JK: Na stene je veľmi stručný nápis. Záznam intervencie do krajiny maľbou. 28 minút. Natočil to a zostrihal Jano Šebík. Aj keď teda nožničky príliš nepoužíval, zdá sa.

AH: Zaujímavý je ten vzor na vankúšikoch na sedenie.

JK: Zdá sa mi, ako by boli z IKEy.

AH: Ten vzor, niečo medzi puzzle a dubovými listami, celkom vtipné.

JK: Táto konotácia mi nenapadla.

AH: Nerozumiem iba tejto šedej doske.

JK: Možno je to iba technické prekrytie jamy v dlážke.

JM: Tak autorovi sa zrejme brezy nezdajú dosť biele, tak si ich potrebuje upraviť. Umelecky. Trošku mi to pripomína Fischerove veci. Vybral si úsek z prírody, potom ho impresionisticky spracoval a vracal to znova do prírody.

UZ 4 / Daniel Fischer: No 24, 1988, maľba na plátne: 200 x 200 cm, fotografia cibachrome: 100 x 100 cm, zbierka GMB (detail). http://www.umeniezblizka.gmb.sk/

UZ 4 / Daniel Fischer: No 24, 1988, maľba na plátne: 200 x 200 cm, fotografia cibachrome: 100 x 100 cm, zbierka GMB (detail). http://www.umeniezblizka.gmb.sk/

JK: … to bola veľmi pekná séria. Teraz je vystavená na 90. rokoch v bratislavskej Kunsthalle a je to jedna z najlepších vecí, čo sú tam.

JM: Bolo to pekné.

AH: Táto vec je ale trochu iná. Všimnite si, že maľuje iba tam, kam dočiahne, takže musí nutne počítať s tým, že to nemôže celé zreparovať. Ako keby chcel urobiť update, občerstvenie, refreshing prírody. Ale v zásade to nemôže urobiť, lebo nemá potrebný dosah.

JM: Nemyslel som tým, že by to malo byť niečo na spôsob Fischera, ale tá hra medzi prírodnými a umelo vytvorenými štruktúrami, ktoré sa na seba vzájomne podobajú. Ale toto je skôr irónia. Myslím, že Fischer to myslel vážne. Nestačí nám príroda, potrebujeme si ju ešte aj tak trochu gýčovito doplniť.

JK: Napriek tomu je zaujímavá tá krása, ktorá z toho na človeka ide. Je to pekné ako príroda a pekný je aj ten zásah do nej. Svojim spôsobom je to naozaj krajinomaľba.

JM: Súhlasil by som. Ale irónia v tom je.

JK: Irónia v tom je silná, ale zároveň je to irónia láskavá.

AH: Domaľovaním sa zvýrazňuje štruktúra a paradoxne to viac pôsobí formatívno-organicky. Pripomína mi to vzor, ktorý majú na sebe zebry či žirafy. To, čo vzniká akoby náhodne, kombinácia bielej kôry a prasklín, organický rast, ktorý sa týmto zvýraznil. Nepôsobí to zle.

JK: Počkajte, je tu koniec videa. Tým pádom uvidíme začiatok. Áno. Tá krajina vyzerá po tom zásahu ináč. Je to veľmi výrazné.

JM: Je to taká milá sranda. Milé umeníčko.

JK: Je to Krajinomaľba. Musím povedať, že mne sa to páči.

DSC_2059

Martin Kochan, Krajinomaľba, foto (c) Richard Kohler

AH: V tom konceptuálno-ironickom posune to nie je žiadna novinka. Maľovať krajinu na krajine v krajine … a ten brezový les má odkaz na slovanskú mytológiu, breza je slovanský alebo ešte viac ruský strom.

JM: Dobre si vybral ten najväčší detail. Je tu tá štruktúra, aj keď nie je až taká výrazná. Biela nie je dosť biela.

AH: Je to dadaisticko konceptuálny posun, svojim spôsobom reštaurovanie prírody. A je to akt maľovania. Takúto novú slovenskú maľbu celkom beriem. Tu je ten problém, a nesúvisí to iba s týmto ročníkom Ceny Oskára Čepana. Ako keby maľba neponúkala vo svojom vnútri, vo svojom obvyklom mediálnom rámci, dosť možností. Akoby dnes vyznievala omnoho zmysluplnejšie, keď zo svojho imanentného rámca vyjde von.

JK: Musím ešte raz povedať, že táto Kochanova vec sa mi veľmi páči.

 

Prešli sme na balkón, na ktorom mal Jarosav Kyša vystavené Tabule I-IV. Ako pri prvej sme sa zastavili pri doske schovanej pod vrstvami sklenených tabúľ.

DSC_2078

Jaroslav Kyša, Tabule I-IV, foto (c) Richard Kohler

JK: Témou sú pamätné tabule. Môžeme skúsiť dešifrovať túto tu. (Nakloní sa k k zemi, kvokne si) Je ťažké prečítať, čo je na nej, ale dá sa to. “Z balkóna tejto budovy bola dňa 6. októbra 1938 doktorom Jozefom Tisom vyhlásená autonómia slovenskej krajiny.”

AH: Ten ďalší je odliatok zo silikónu.

JK: (podvihne okraj) Je to ten istý nápis (zdola sa ozve krik Nechytajte to)

AH: (pristaví sa pri krútiacom sa štvorci) Tak tu ten nápis neprečítame.

JK: Zaujímavé, aký tam vznikol tým pohybom ornament.

AH: Je taký svastikoidný, okrúhla svastika. To je celkom vtipné.

DSC_2041

Jaroslav Kyša, Tabule I-IV, foto (c) Richard Kohler

JK: Aj keď to je zrejme náhoda.

JM: (pristúpi k poslednej tabuli, naklonenej, ale nedotýkajúcej sa múru a trochu ju poodtiahne): „ Z balkóna tejto budovy …“

JK: Takže to sú štyri tabule

JM: Ako to drží, že sa to neopiera?

JK: To sú magnety. Niečo podobné mal Kyša v Zahorian galérii.

AH: Takže, vidíme tu štyri podoby pamätnej tabule a jej znefunkčnenia. Bežné posolstvo, ktoré pamätné tabule predstavujú, ktoré autor nejakým spôsobom poprel a znefunkčnil. Stačí to?

Jiří Kovanda, White Blanket, installation view, Secession 2010. Photo: Wolfgang Thaler http://www.allartnews.com/

Jiří Kovanda, White Blanket, installation view, Secession 2010. Photo: Wolfgang Thaler http://www.allartnews.com/

JM: Ak by sme to posolstvo odpočítali, tak mi to pripomína minimalistické inštalácie, niečo ako Kovanda. Minimum materiálu, nainštalované v rohu. Ale Kyša chce do toho dostať ešte aj nejaké sociálno-politické posolstvo. Keď som si pozeral veci v jeho portfóliu, majú túto podobu. Teda dosť veľa z nich. Minimalistická inštalácia, ktorá má ešte aj libreto, ktoré ti vysvetľuje, o čo ide. Minimalizmus, ale zároveň niečo, ako keď máš Smetanu a jeho Má vlast. Je to programová hudba. Takže toto je taký programový minimalizmus. Každá z tých vecí mala textík, bez ktorého by sa nedala úplne pochopiť …

AH: … to je obvyklá situácia v súčasnom umení, že bez textíkov sú posolstvá polovičné …

JK: … s textíkmi mám problém …

JM: … to je podobné, ako keď máte k Smetanovej skladbe …

AH: … nepotrebujem to. Keď mám sólo flautu ako pramienok zurčiacej vody, tak naozaj nepotrebujem vedieť, že je to pramienok zurčiacej Vltavy…

JM: …ak nemáš libreto, tak sa to nedovtípiš …

AH: … no a to chcem povedať. Že mi to je nie treba. Nie je mi to treba, aby som čítal, čo je vlastne potrebné počuť…

JM: … keby si nevedel, že je to Vltava, tak ťa to nenapadne …

AH: … a vôbec by ma to netrápilo. Niečo žblnkotajúce by som tam počul …

JM: … netrápilo by ťa to, lebo tá skladba je zaujímavá aj sama osebe ako hudba…

AH: … no veď áno. A teraz sa skúsme vrátiť sem k tomuto…

JM: … ale takto dostávaš predsa len ešte nejaké ďalšie asociácie, ktoré môžu byť prítomné len vďaka libretu. Určité konkrétnejšie asociácie.

AH: To určite.

JM: Aj tu k tým minimalistickým inštaláciám dostávaš ešte nejakú ďalšiu informáciu. Konkrétnu, politicko-sociálne angažovanú, ako sa to zvyklo hovoriť.

Jaroslav Kyša, Tabule I-IV, foto (c) Richard Kohler

Jaroslav Kyša, Tabule I-IV, foto (c) Richard Kohler

Na galériu prišiel autor a chvíľu sme sa rozprávali. Požiadal nás, aby sme trochu poodstúpili, aby sa vypol senzor a krútiaca tabuľa si mohla oddýchnuť. A povedal nám, že nechcel pamätnú tabuľu ani glorifikovať, ani dehonestovať. Aj keď to na niekoho možno tak pôsobí. Po jeho odchode sme pokračovali v rozprávaní.

AH: V súvislosti s tou to inštaláciou ma skôr zaujíma iná vec. To, ako sa narába s posolstvom. Autor ho vlastne znejasňuje.

JM: Hovoril si, že ide vlastne o znefunkčnenie tej tabule. A autor teraz hovorí, že to nemyslí ako dehonestáciu. Lebo to je samozrejme prvá asociácia.

JK: Potom to vlastne všetko relativizuje.

AH: Znefunkčnenie neznamená dehonestáciu. Chce nám sťažiť čítanie toho posolstva. Prečo ho chce sťažiť? Hanbí sa zaňho, alebo my sa zaňho máme hanbiť?

JM: Hovorí, že vlastne sám nevie.

JK: Tiež mi to príde tak, že je tam tá neistota.

JM: Ak nie dehonestácia, tak minimálne irónia v tom je.

JK: Tým znečitateľnením ako keby hovoril, že sa to nedá interpretovať. Že neexistuje jedna správna interpretácia.

AH: A teraz čo?

Jaroslav Kyša - Brick, 2013, brick, magnets foto (c) ZAHORIAN&co GALLERY

Jaroslav Kyša – Brick, 2013, brick, magnets foto (c) ZAHORIAN&co GALLERY

JK: Neviem. Tu som trochu na rozpakoch. Tá zmeska konkrétneho historického v tom … Neviem, či ste videli tú vznášajúcu sa tehlu v Zahorian galérii, to sa mi zdalo byť úplne čisté.

AH: Sú dve možnosti ako toto tu čítať. Predkladám vám ako autor niečo, o čom si môžeme všeličo myslieť. Je to doklad konkrétnej historickej udalosti a ja vám to predkladám takým spôsobom, že vám vlastne veľmi sťažujem možnosť, aby ste si ho prečítali. Čo tým vlastne chcem povedať? Nestojí za to, aby sme sa tomu viac venovali, alebo naopak, je to vzácne posolstvo a musíte vynaložiť námahu, aby ste si ho mohli prečítať?

JM: Podľa mňa to konkrétne politické posolstvo, ktoré tam je, rozohrá do minimalistickej hry tvarov. Kam to ale smeruje? Asi to necháva na nás. A teraz, či je to dosť …?

AH: Je to vynaliezavé, len mám taký pocit, že na to ideme možno zo zlej strany. To politické posolstvo je jednoznačné a má veľmi nepríjemné konotácie…

 

JK: … zvlášť tu v synagóge…

AH: … a tým, že sa to takto prezentuje, tak som zneistený, o čo vlastne ide. Čo tým zneistením chcel povedať….

JK: … na ktorej strane stojí…

AH: (so smiechom) … takto som to nechcel povedať …

JM: … na ktorej strane barikády stojí…

AH: … takto by som to nechcel stavať. Postoj sa dá vyjadrovať nie iba tým, že ja som toho alebo onoho názoru, ale aj tým, že vás ako autor privediem k tomu, aby ste si vy na to vytvorili nejaký názor.

JK: No ale takto ako by to hovorilo, že pravda, minulosť je nepoznateľná. Nedá sa jednoznačne povedať, že toto je dobro a toto je zlo.

AH: Toto posolstvo by som z toho takto jednoznačne nevyvodil. Ale je problém, že tie veci ponúkajú k takémuto výkladu.

JM: Ale podľa mňa tá irónia tam je. Tabuľa, čo vyzerá ako utierka alebo handra, ktorou sa utiera dlážka …

AH: … to je ten druhý možný výklad. Že tieto veci stratili status posolstva. Že vôbec nie sú dôležité. Tá handra je výrazné zľahčenie, posunutie mimo okruh niečoho sakrálneho, posvätného, váženého.

 

Prešli sme k inštalácii Jany Kapelovej nazvanej Čakanie na materiál

Jana Kapelová, Ján Kapel foto (c) Richard Kohler

Jana Kapelová, Ján Kapel Čakanie na materiál foto (c) Richard Kohler

JM: Toto nemám rád. Keď vidím televízor na zemi, to je už prvá vec, ktorá …

Posadili, rozostavili sme sa okolo televízora a začali sledovať video. AH chvíľu hľadal, ktoré slúchadlo je na pravé a ktoré na ľavé ucho, potom sa nechal presvedčiť, že je to jedno.

JM: Vyzerá to ako rozprávanie o úprave bytu.

JK: Nikdy som nerozumel ľuďom, ktorý venovali toľko pozornosti a energie vlastnému bývaniu.

AH: Stále čakám, k čomu to vlastne ide.

JK: (vydržal pri obrazovke iba zopár minút a radšej si začal prezerať okolitú inštaláciu.)

AH: Autorka ide k svojej rodine a k svojim predkom. To je teraz veľmi moderné. Tón udala Ilona Németh. A toto je tiež o tom, ako sa autorka ide detailnejšie pozrieť na zmysel príbehu svojich príbuzných, ich hlavného životného zamerania … Toto je myslím jadro posolstva. A viac sa nedozvieme. .

JK: Ten dom je pre neho dôležitý. Je to dielo jeho života.

JM: Práve sme sa dozvedeli, že to bol únik z komunizmu.

AH: Je to podobné záhradkárstvu.

JK: K tomu sa viaže aj táto inštalácia, ktorá je dôležitá.

Všetci pokračujú v sledovaní videa.

AH: … (so smiechom pri zábere izby s tehlovou stenou a demižónmi) Toto je slovenská izba?

JK: (už podráždene) No dobre.

AH: Toto ako slovenská izba, to je celkom vtipné.

Všetci pokračujú v sledovaní videa. Až do jeho konca

AH: No …

JM: Nuž…

JK: Než budeme hovoriť, poďme si pozrieť zvyšok inštalácie. Ten podpis na tých doskách je podobný podpisu, ktorý bol na omietkach vo videu.

Jana Kapelová, Ján Kapel foto (c) Richard Kohler

Jana Kapelová, Ján Kapel Čakanie na materiál foto (c) Richard Kohler

AH: Autorom je otec a dcéra.

JK: Jana Kapelová ma tu prekvapila. Veľká kritička inštitúcií a zrazu urobila takúto vec.

AH: No ale veď teraz mala poslednú vec, kde podobne zachytila matku. V tejto inštalácii máme dva komponenty. Video s príbehom otca a potom memoratívna zostava, akoby stena, zmontovaná zo skládkových, odpadových materiálov, ktoré druhotne zužitkovali. Takto sa za komunizmu stavalo.

JK: Preto ma prekvapilo, že z druhej strany nemá stena takú čistotu, ako mal ten dom.

AH: Toto má byť priestor meditácie. Tu si máte sadnúť … neviem. Z jednej strany je to socialisticky improvizovano zmontované. Paradoxne mi to pripomenulo zadné steny Filkových polyptychových malieb.

JK: Toto spojenie by som nehľadal.

AH: Ale podľa mňa to nie je náhoda. Lišty nie sú vždy iba funkčné a majú vytvárať nejaký dekoratívny raster.

JK: Možno.

AH: A je tam teda odkaz dovnútra výtvarného umenia. Ale pôsobí to tak náhodilo, že to môže byť iba dojem.

JM: Vyzerá to ako nejaký Mondrian.

Jana Kapelová, Ján Kapel Čakanie na materiál foto (c) Dalibor Adamus

Jana Kapelová, Ján Kapel Čakanie na materiál foto (c) Dalibor Adamus

AH: (so smiechom) Nechcel som vytiahnuť takú vysokú kartu.

JM: Mondrian zo smetiska.

JK: Ja v tom vidím kontrast toho čistého a bieleho, čo sa tvári, že je domov a rodina a potom to, z čoho je to skutočne postavené, také to provizórne, náhodilé, pozbierané skade tade a potom pozliepané. A vždy sú k tomu nejaké príbehy, ktoré tomu dávajú nejaký zmysel.

JM: Keď si zoberiem čisto len to video, tak podobne, ako existujú rodinné fotografie, tak toto tu mi pripadá ako rodinné video.

AH: Tie iniciály tvorcu na záver sú istý pokus o nejaký fór. Pripomína mi to tie nudné slovenské videá, ktoré robia práve odtiaľto pochádzajúci manželia Čierni. Postavíte figúru, ktorá sa vám spovedá a nie je z toho ani zostrihaný dokument, ani performance. Je to niečo podivne tvarovo neurčité.

JM: Konečný výsledok vyzerá ako zlý, nudný dokumentárny film. Keby ste s týmto chceli prejsť povedzme na dokumentárnom filme, tak by vám povedali: No a čo? Teda pokiaľ by tam boli normálni ľudia. Chce to samozrejme obsiahnuť nejakú sociálnu výpoveď, chce to byť istý symbol doby, že takto nejako ľudia uvažovali …

AH: …unikali v čase komunizmu …

JM: … budovali si takéto domčeky. Dobre to poznám, veď ja som koniec koncov v takom dome žil. Áno, takto to je, ale chýba mi tam práve to, čo by to malo robiť umením.

AH: … no a to si myslela aj autorka, mala pocit, že musí urobiť ešte niečo navyše. A urobila túto papundeklovo mondrianovskú stenu.

JM: To má byť ako kontrast k tomu vyšolichanému domu?

JK: Aj ten dom má taký provizórny, poskladaný pôvod.

AH: Táto stena má dve strany.

JM: No ale aj tam vnútri máš len akýsi starý ošarpaný stolík.

AH: Ale tá biela stena to prevádza do čistého bieleho priestoru.

JK: Do úplnej abstrakcie? Ten stolík by som tu ja osobne nemusel mať.

AH: Tu vnútri sa snaží zahladiť všetky tie hrubé švíky. Vyhladiť to do takmer bieleho priestoru.

JK: Práve to takmer ma zaráža. Že to nie je čistý biely priestor. Či je to technická nedôslednosť alebo zámer.

AH: Toto dielo má vlastne až tri mediálne vrstvy. Vrstiev to má veľa, ale nejako sa z nich neviem vysomáriť. Ale tento výstavný priestor má tú výhodu, že ak sú tu diela, z ktorých sa neviete “vysomáriť”, stačí sa pozrieť na tú kupolu. A hneď je mi lepšie.

AH: je to samozrejme aj o tomto priestore, ktorý je nehotový, rozrobený. Je to trochu site specific. Ale ako keby tam bolo, a to je tiež slovenský syndróm, akoby tam bolo príliš veľa posolstiev v jednom diele a zároveň tie posolstvá vo svojom vnútri nie sú dostatočne diferencované a dostatočne pointované. Vo výsledku máte množstvo neurčitých poryvov, ale zreteľnejšiu pointu alebo výpoveď si z toho ťažko odnesiete.

JK: Stále nerozumiem tomu, prečo tá stena nie je úplne biela. Tá tmavšia časť pritom nie je náhodná. Ale ako keby obrazom tých dvier či priechodu na pravej strane.

JM: Súhlasil by som s tým, že tu ide o kontrast zo smetiska pozbieraných mondrianovských štruktúr a bielej steny na druhej strane. Ale prečo sa na bielu stenu treba pozerať zo šmejdového stolíka, ktorý tiež vyzerá ako zo smetiska…

AH: … zjavne to chce byť taký ten póvl socialistický preglejkový materiál, narýchlo zhlobený. Skúsme hádať. Toto všetko je symbol provizória. Improvizovaného existovania. Ale z odstupu sa na to môžem pozerať zo síce socialistickej stoličky, ale už mám pocit nadľahčenia. Zjasnenia.

JK: Čistoty.

AH: Ale keď sa potom vrátim k tomu príbehu, nerozumiem , ako ten človek, ktorý venoval x rokov tomu, aby z toho odpadového materiálu vyrobil niečo čisté a dokonalé, tak s týmto tu mi to celkom nesúvisí. Toto ju možno objektová skratka toho príbehu.

JM: Že moji rodičia boli v tomto, ale ja som sa už posunula do vyšších sfér a z takisto smetiskových vecí dokážem urobiť takúto čistú …

AH: … dokonalú bielu stenu. Teda vlastne nie dokonalú.

JK: ( s úsmevom) Možno je to sebairónia. Môj otec vedel z odpadkov urobiť dom, ja viem urobiť takúto stenu.

AH: Ako janusovská tvár, jednou stranou hľadí do minulosti, druhou do akéhosi transcendentna. Ale keďže sme nedokonalé bytosti, aj to transcendentno je nie celkom transcendentné. Možno aj to chce vyjadriť. Ale mám pocit, že je toho príliš veľa.

JM: Príliš veľa a zároveň príliš málo.

 

Dielo Matěja Smetanu Architekton bolo nainštalované na prízemí. Pozreli sme si ho z balkóna a potom zišli k nemu dole.

Matěj Smetana, Architekton foto (c) Richard Kohler

Matěj Smetana, Architekton foto (c) Richard Kohler

AH: Ako sa to volá? Architekton, to je pojem z ruskej, zo sovietskej avantgardy. Ak to dobre nepoznáme, nemôžeme si byť istí, ako toto dielo posudzovať. Či je to ponáška alebo nový produkt. Ale v zásade vidíme, čo za štruktúra to je.

 

Kazimir malevich, alpha architecton, 1920

Kazimir Malevič, Alpha Architecton, 1920

JM: Je to minimalistická štruktúra – aj Malevič mal také veci. Zhluky, skladby jednoduchých tvarov. Ale toto zároveň chce byť akési schodisko smerom niekam hore.

JK: Mňa pri tom napadla aztécka pyramída…

AH: … alebo majská …

JK: … ale zároveň také až matematické postupné zmnožovanie tých prvkov a to, aké to vytvára optické efekty pri tomto nasvietení …

AH: Možno ak berieme to, že je to model schodiska, ktorý vedie kamsi, zase sa vrátim k tomu znefunkčneniu. Po tomto schodisku nemôžeš vystúpať.

JM: Ty nie, ale malý človiečik by mohol.

AH: No dobre, ale ak toto beriem ako reálnu vec jedna k jednej … Môže to fungovať ako autonómna estetická štruktúra, ako istý typ minimalizmu. Alebo to má vzbudzovať aj nejaké sématické asociácie?

JK: Tie tam nenachádzam, ale to môže byť nedostatkom môjho backgroundu.

AH: No, ale ak platí to prvé, stačí to?

JM: Nepopudzuje ma to.

JK: Aj na finále Ceny Oskára Čepana je to netradičné dielo. Nie je to príliš konceptualistické. Alebo je, ale zatiaľ sme to neodhalili.

AH: A neviem, či to, o čo tu ide, vystihuje minimalizmus. Ten je predsa skôr reduktívny, prostý, čo najjednoduchší.

JM: Boli aj diela, kde bolo veľa vecí naskladaných do dlhých radov …

AH: To áno, ale tu je to skôr zahusťovanie, nie iba elementárne kladenie či multiplikácia jednoduchého elementu.

JK: Stále mi napadá nejaká väzba na video alebo film. Keď sa na to pozriete zdola hore, je to trochu ako bežiace políčka filmu. A to, ako sa postupne mení svetlo – ako keby sa to celé trochu hýbalo.

AH: Vlastne skôr ako minimalizmus je to opticko-kinetická štruktúra.

JM: Môže byť, aj to by som pripustil. Hej. Je tam tak zo všeličoho trošku. Hovorím, nepopudzuje ma to, ale ani ma to nejako neoslňuje.

JK: Mne sa to veľmi páči, naozaj iba vizuálne, ako sa tie partie, čo sú tu dole tienisté, menia tam hore na tie najjasnejšie miesta.

AH: Zdá sa mi, ako keby tu autor vykročil iným smerom, oproti tomu, čo bolo v autorskej prezentácii a neviem, či je to ten úplne správny smer. Zdá sa mi, že v tých minulých veciach viac fungovali aktuálne podoby toho, čo komentuje alebo stvárňuje. Toto je zrazu totálne nadčasová vec. Vám to pripomenulo políčka filmu, mne zase tie kódy na diernych štítkoch zo deväťdesiatych rokov. Je to ako zvláštny abstraktný kód. Ale prečo to má takú štvrťpyramídovú a sakrálnu podobu?

JK: Tá sakrálna podoba je vysvetliteľná miestom, na ktorom to je nainštalované.

JM: V podstate sme v sakrálnom priestore.

AH: Lebo môžeš si pri tom spomenúť na minimalizmus, na opticko-kinetické umenie, ale stále sa mi zdá, že najviac sedí ta prvá asociácia, že toto fragment posvätnej mayskej či aztéckej pyramídy. To je prvá vec, čo ťa tu napadne. To ostatné sú už len nuansy.

JM: Hovorím, nevadí mi to, čo je v slovenskom umení už dosť veľa.

AH: Ale toto je česká výpomoc.

JM: To áno.

JK: Mne sa tá optická hra veľmi páči.

AH: Len sa mi zdá, že z tohto hľadiska je to už dosť vyčerpaný koncept.

JK: A schodisko, ktoré vedie hore a pritom sa nedá po ňom kráčať?

AH: To bola moja asociácia. Ale netvrdím, že je zákonitá. Ale nutne vás to napadne, keď prijmete predstavu, že je to časť pyramídy, ktorá mala stupne, po ktorých sa malo kráčať hore.

JK: Potom ma prekvapuje, prečo je to umiestnené tak asymetricky. Ak sa to viaže k priestoru, prečo je to takto bokom. Prečo to nie je centrálne pod kupolou.

AH: To je otázka. Ale je to zvláštny tvar.

JK: Drží to oko.

AH: Hej.

JK: Človek sa na to vydrží dlho pozerať.

AH: Takže porota, áno alebo nie?

JK: Áno, ale stále sa mi zdá byť Kochan najlepší a najzaujímavejší.

JM: Asi by som tiež vybral Kochana.

AH: Kochan mi, ak prihliadnem aj k tomu, čo mal v dokumentácii, pripadá ako spontánne najtvorivejší autor. Z tých, čo sú tu.

JK: Mne sa aj to dielo, čo je tu, páčilo najviac. Bolo najpresvedčivejšie.

AH: Takže toto je náš tip a teraz sa ukáže…

JM: Mám vážne obavy, že to dopadne tak, ako to už u nás býva, že cena bude udelená takpovediac za zásluhy a tým pádom ju získa Jana Kapelová. Ale už to je dôležité, že na rozdiel od minulého roka , kde sa na nič nedalo pozerať, tak tu sa cítim celkom dobre.

JK: Ale to bude tým priestorom …

AH: … a tým, že sme uprostred celkom zaujímavej výstavy. Že je to tu vlastne výstava vo výstave.

Dan Perjovschi: Vybrané správy / Selected News Foto: Elena Aya Bountouraki

Dan Perjovschi: Vybrané správy / Selected News
Foto: Elena Aya Bountouraki

JK: Skúsme ešte pohovoriť o nej. Prečo je podľa vás výstava Dana Perjovschého zaujímavá alebo dobrá?

JM: Je tam množstvo tvarových nápadov. Hra s tvarom…

AH: … teda kombinácia textovo tvarových prvkov…

Guillaume Apollinaire, Calligramme, Poème du 9 Février, 1915

Guillaume Apollinaire, Calligramme, Poème du 9 Février, 1915

JM: … je to aj akési pokračovanie kaligrafie, práca s textom, ktorá je nielen o jeho význame, ale je tam aj hra s tvarom písma. Ak už nebudeme hovoriť o japonskej kaligrafii, ale ak by sme začali povedzme s Guillaume Apollinaireom  a pokračovali hoci aj u nás ranným Julom Kollerom …

AH: …presne. To sú vlastne graffiti na konceptuálnom základe. Asociácia s Kollerom je celkom zákonitá. Nie sú to tie viac menej náhodilé graffiti, ktoré zachytáva a zbiera Mlynárčik, ale sú naprogramované a pointované graffiti. A Kollera nám to pripomína, lebo je tam tesná väzba medzi elementárnym tvarovým určením a významovým posolstvom, vyjadreným textom

Július Koller, Paríž. 1970. súkromný majetok

Július Koller, Paríž. 1970. súkromný majetok

JK: Teraz ja budem ten, ktorý bude zlý, keďže vy obaja ste dobrí. Nie sú to v podstate iba karikatúry? Veď sem aj zavolali Shootyho, aby do toho intervenoval a Perjovschi to odmietol …

AH: … lebo nemal čo.

JM: Shooty je od tohoto ďaleko. Aj keď samozrejme sem tam sa mu podarí dobrý nápad aj po výtvarnej stránke. Niektoré z jeho vecí by sa dali prijať ako výtvarné umenie.

 

 

Dan Perjovschi: Vybrané správy / Selected News Foto: Elena Aya Bountouraki

Dan Perjovschi: Vybrané správy / Selected News
Foto: Elena Aya Bountouraki

AH: Pozrite si iba jednu vec: The Last Selfie. Z jednej strany pištoľ, z druhej mobilný telefón. To sú nápady, na ktoré musíte prísť. A my môžeme špekulovať, či je forma adekvátna…

JM: … ešte by som povedal, že Perjovschi si vyslovene nevytvára štýl. Ide k absolútnej jednoduchosti. Ktorá ako keby nadväzovala na takmer až infantilné graffity. Je to ďalší príklad využitia masovej, nízkej kultúry. Štylizuje to ako graffity, čarbanice po múroch. Ale zároveň to má úplne inú úroveň.

AH: Možno medzi Shootym a Perjovschim je rozdiel tak, ako je rozdiel medzi karikatúrou, ktorá je svojbytný žáner a umeleckou kresbou. Aj keď Perjovschého kresba v mnohých ohľadoch karikatúru pripomína.

JM: Ale niekedy sa aj Shootymu podarí dobrá vecička, napríklad Slovenská Národná Straka, preštylizovaný znak SNS. Tam je to aj tvarovo dokonalé.

AH: Ale to sú iba príležitostné veci, kdežto tu vidíte, že to celé je v jednom vizuálnom duchu. Napriek tej zdanlivej rôznosti a pestrosti je to jednotné.

JK: No a ešte je tu ten prvok dočasnosti tohto diela. Po skončení výstavy to zmizne.

AH: Čo sa deje s takýmito dielami po skončení výstavy by zaujímalo aj mňa, ako galerijného pracovníka.

JM: Zdokumentuje sa to a zoškrabe zo steny.

AH: Celkovo to môžeme uzatvoriť s tým, že sme nečakali nič dobrého, ale tento ročník Ceny Oskára Čepana sa vcelku vydaril. Ani jedna z týchto vecí, možno až na Kapelovú, ale aj tá je napokon kdesi aspoň napoly prijateľná, nie je tu žiadna vyslovene slabá vec.

JM: No, dalo by sa s tým súhlasiť.

AH: Pri Jane Kapelovej som si nie istý.

JM: Je tam viac, povedal by som, snobizmu. Prázdneho zahrávania sa. Je to príliš komplikované.

AH: Možno práve v kontraste s tými akoby zdanlivo prostejšími, ale pritom vnútorne viac štrukturovanými posolstvami Perjovschého, o to viac snobizmus nášho videoartu, bohužiaľ, vystupuje do popredia.

JK: Snobizmus je možno dobré slovo na náš videoart. Ešte jedna poznámka – zdá sa mi, že tie výstavy, tak ako sú predstavené tu, omnoho lepšie napĺňajú funkciu Kunsthalle ako to, čo je teraz v Bratislave.

JM: Je tu významný súčasný svetový umelec a súčasne to najsúčasnejšie a najlepšie z domácej scény. Takto by tá konfrontácia asi mala vyzerať.

AH: Áno, ale do istej miery je to možno iba zhoda okolností, to, že tieto dve veci časovo koincidovali. A druhá vec je, že Žilinčania predsa len sú, aj keď v skromnejších podmienkach, už zabehanou inštitúciou. V Bratislave ešte len začínajú. Viem, čo od nich môžeme čakať, ale zároveň by som im ešte dal čas. Ale dá sa len súhlasiť s tým, že takto nejako by to malo vyzerať. Len by tu mala byť menšia zima.

 

Ďakujem za rozhovor

 

Juraj Kováčik

 


RELATED POST

  1. […] by sa do nej prihlásiť, povedzme, Martin Kochan s Krajinomaľbou, ktorú vytvoril pre výstavu Ceny Oskára Čepana 2014, nebodaj František Demeter s maliarskou inštaláciou, ktorú predstavil nedávno v galérii […]

  2. lubos lehocky

    1 November

    hovorí súčasný umelec

    • Igor Ondruš

      2 November

      A čo hovoria ostatní, t.j. absolútna väčšina ľudí, teda nie umelci a nie odborníci na umenie?

  3. Igor Ondruš

    1 November

    Keby nebolo na svete nič iné len súčasné umenie, tak by som sa unudil k smrti.

Your email address will not be published. Required fields are marked *