S Aurelom Hrabušickým a Jozefom Mackom na výstave Dub Gallery v Umelke, pokračovanie

Martin Knut:Toho času kdesi uprostred salta mortale, 2012, 180x220 akryl, perforácia, photo by Peter Bánoš

Prvá časť rozhovoru 

 

AH: Páni, my si tu môžeme hovoriť čo chceme, karavána ide ďalej.

 

JK: Dostávam také odozvy, vždy iba sprostredkovane, že mnohí mladší maliari to komentujú …

 

plagát Kunsthalle, Kamenné námestie Bratislava
plagát Kunsthalle, Kamenné námestie Bratislava

AH: …určite neprekonajú Viktora Freša a jeho výrok: “ Takí dvaja starí ..uji chodia po výstavách a mudrujú.” Dnes by som začal aktualitou. Novovznikajúca bratislavská Kunshalle má vizuálnu kampaň, ktorej autorom je Martin Knut, jeden z výtvarníkov, o ktorých budeme hovoriť. A pri zobrazeniach niektorých našich súčasných umelcov, tých, ktorých považujú otcovia Kunsthalle za dôležitých, čiže pri Ondákovi, pri Ilone Németh, pri Dorote Sadovskej, pri Rudovi Sikorovi sa tam opakuje slogan “Odhalíme Vám zmysel súčasného umenia”. Vtedy som si uvedomil, že my tu môžeme rozprávať, čo chceme, odhaľovať zmysel súčasného umenia bude niekto iný. (smiech) Napriek tomuto trochu trápnemu pocitu budeme pokračovať vo svojej práci.

 

JM: Oproti Tescu na Kamennom námestí je ako obrovský maskot Kunsthalle Rudo Sikora. V nadživotnej veľkosti.

 

JK: To si musím ísť pozrieť.

 

AH: Rudo Sikora v nadživotnej veľkosti, to už musí byť riadna veľkosť.

 

JK: No veď Ruda Sikrou máme radi, aj tie ďalšie mená, čo ste spomenuli. Dúfajme, že Kunsthalle sa rozbehne dobre. Pomohlo by, ak by tu taká inštitúcia fungovala.

 

AH: Nevyberalo sa im asi ľahko, ale vcelku trafili. Čím dnes začneme?

 

JM: Ešte včera som bol na vernisáži v novej galérii Slovakia, na Mierovej ulici 202. Otvárali synom Rudavského, Andrejom. To sú inak obludné gýčiská kozmických rozmerov.

 

JK: Možno jedna poznámka. Sú rôzne úrovne toho, ako sa maľuje, a keď hovoríme o ľuďoch, čo sú tu v Umelke, tak pri všetkých výhradách, ktoré môžete mať, nikto z nich neprodukuje gýče kozmických rozmerov. Možno by sme to mohli skúsiť začať oddeľovať aj takto.

 

JM: Ja mám len dva levely, umenie a neumenie. A v umení ešte rozlišujem také väčšie umenie a také milé malé umeníčko.

 

JK: Začnime teda s obrazmi Kristíny Mésároš.

 

Kristína R. Mésároš, Loneliness can be scary, but silent sometimes salvation, 115x140cm, olej na platne 2014 foto (c) Dub Gallery
Kristína R. Mésároš, Loneliness can be scary, but silent sometimes salvation, 115x140cm, olej na platne 2014 foto (c) Dub Gallery

 

AH: (znovu začne čítaním z katalógu) “Pôvodnú farebnosť svojich spomienok som po návrate z Ázie začala nahrádzať akcentom všadeprítomného neónového svetla. Odrážalo sa na tvárach ľudí všade, kde som sa pozrela. Nanášala som lazúrne vrstvy akrylu, jeden po druhom. Bol to dlhší proces, ale každou vrstvou som chcela vytvoriť väčšiu hĺbku obrazu.” Podobne to robili starí majstri.

 

JK: Zaujímavé je, že aj tu sa opakuje Bartošovej motív, tvár prekrytá krídlom.

 

AH: V tej kvázi neónovej farebnosti je jediný farebný akcent, červené korálky ruženca. A tieto archeopteryxy, to budú zrejme nejaké holuby. Holubice ako symbol ducha svätého …(s úsmevom)

 

JK: Obrazy majú zaujímavé názvy a viac o nich vypovedajú, ako tomu bolo v prípade Bartošovej. Alebo viac naznačujú zámer autorky.

 

JM: Ten štýl mi pripomína Dovičákovú.

 

JK: Štýl možno, ale v námetoch je to niečo úplne iné. Zdá sa mi, že aj u Mesároš je zrejmá silná snaha rozprávať.

 

AH: Názvy majú vždy hlboké symbolické vyznenie. Podobne ako červené ríbezle a na ďalšom obraze červené koráliky. Na menších obrázkoch to možno vynikne ešte viac. Tak, ako sa hovorí, že tajomstvo úspechu je ukryté v detailoch. Oproti umazanej uťahanej maľbe na celom obraze, kde nedbá ani o proporcie ani o tvarové vyváženie, sa sústreďuje na maličké detaily, ktoré sa nutne stávajú vizuálnou pointou.

 

JK: Ten kontrast je zrejme zámerný.

 

AH: Ja by som skôr povedal, že tak odvádza pozornosť od toho, aké to v skutočnosti je. Dovičáková nás nenapadla náhodou. Ale v rámci rôznych kruhov pekla (Dante Alighieri) by som si asi radšej vybral Dovičákovú.

 

JM: Dovičáková mala občas v obrazoch aspoň dobrý tematický vtip. Toto je dovičákovsky zle nababrané, a jediná vec, ktorá nás má osloviť, je záhadný ruženec.

 

Miloš Alexander Bazovský, Holubica 1943, linoleorez, zbierka SNG
Miloš Alexander Bazovský, Holubica 1943, linoleorez, zbierka SNG

AH: Tie holubice mi pripomenuli Bazovského. Ten mal začiatkom 40-tych rokov sériu grafík, veľmi temné lineorezy a mal tam holubicu, ktorá vyzerala ako praveký jašterovitý vták. A tu, keď vidíte tie špicaté zobáky, veď to skôr vyzerá ako biele vrany. Ale je to tak maliarsky dobabrané – fakt niekedy neviem, či to tí ľudia zámerne maľujú tak neomalene, aby si sa v tom nevyznal, či to má byť súčasťou tajomstva tvorcu (ako hovoril Gustav Mahler, že niečo v diele zostane tajomstvom aj pre tvorcu), alebo či je to pokus vyjadriť ambivalentnosť veci.

 

JM: To je jedno aj druhé. Jednoducho nevedia maľovať, ale zároveň si hovoria, veď my nie sme realisti.

 

Ľudovít Fulla: Senníky pod Kriváňom. 1948. Štúdia k obrazu. Zbierky SNG
Ľudovít Fulla: Senníky pod Kriváňom. 1948. Štúdia k obrazu. Zbierky SNG

AH: Tu vidíme naše obľúbené stekance, ktoré sme mali pri Dúbravskom, je tu kombinácia rôznych typov rukopisov. Niekde postimpresionistická škvrnitosť, inde voľné plávanie abstraktných štruktúr, striekanie. Prvý ho u nás použil Ľudo Fulla. A potom tu máme pokus o zjednodušujúci figuratívny rukopis. Máme tu štyri alebo päť rôznych rukopisov. Tým sa nám chce povedať, že ak má tu kolega pocit, že je to len tak namazané, v skutočnosti je to z pohľadu maliarskeho prednesu na prvý pohľad rafinovanejšie. Len bohužiaľ tie jednotlivé prvky rukopisu skôr vypĺňajú prázdno na ploche, aby prázdno zostalo rozrôznené … minule sme spomenuli Kulicha. Ten chcel robiť moderný realizmus, čiže vedel, že už nemôže byť príliš detailný, takže urobil blokové obrysy figúr. Ale keďže to nevedel tvarovo dosť precízne zjednodušiť, ako to vedel trebárs Vlado Kompánek, tak mu vyšli veľké hladké plochy, ktoré boli tupé, prázdne. A do nich vstupoval tým, že ich rozbabral prstami. A tuto to robia tie prskance a stekance. Ale nespájajú sa mi. Niekto ma môže nalákať na červený ruženec a maľbu v neónových farbách, ale stále budem vnímať samotnú maľbu. Tu nám niekto sugeruje – nedívajte sa na umelecké dielo, dívajte sa na jej námet. Ale to sú rozdielne veci. Stále sa snaží odviesť našu pozornosť. Aj tie potuteľné výrazy tváre … všade je tu moment kritičnosti voči súčasnej realite. Kritika svätuškárstva. Vyzerá to ako stará fotografia zo 40-tych rokov. A tie holubice sú jasne zámerne ireálne. Je tam osteň, sú to osoby, ktorým sa nedá príliš dôverovať. Tak ako u Dovičákovej, i toto tu by bolo kedysi označené ako angažovaná maľba. Umenie, ktoré bojuje proti niečomu.

 

 

 

Kristína R. Mésároš, White darkness, olej na platne 115x140cm 2014 foto (c) Dub Gallery
Kristína R. Mésároš, White darkness, olej na platne 115x140cm 2014 foto (c) Dub Gallery

 

AH: Aj toto je taká spoločenská kvázikritika. Nudné meštiacke posedenia, ľudia sú namaľovaní, ako keby spolu nekomunikovali. Tie neónové farby a vybielenie, veď sa to aj volá White Darkness. Aj tá temnota je symbolická …

 

JM: Chlapci, to je neuveriteľné, čo tam dokážete nájsť.

 

JK: Ale to čo Aurel hovoril, nie je vôbec mimo. A ako milovníka sci-fi ma zaujal ten nie pozemský dvojmesiac.

 

AH:. Aj ľudia pôsobia v tých farbách námesačne. Ak by nesedeli ako typickí mešťania v záhrade, tak by ste ich považovali za prízračné postavy, figúry, alebo mimozemšťanov. Len. Len je to tak, že niekto chce niečo angažované povedať, za niečo sa oduševniť a proti niečomu sa vyjadriť. Pranieruje niečo, čo je temné, ale robí to takisto temnými a konfúznymi prostriedkami. Obskúrny svet vyjadrený obskúrnymi maliarskymi prostriedkami.

 

JK: ( s úsmevom) Tak to je potom jednota formy a obsahu.

 

AH: Povedal by som, že to je taká neuvedomelá jednota formy a obsahu.

 

JM: Týmto presne argumentujú. Preto maľujeme tak zle, lebo tam chceme dostať to zlo, čo tu je.

 

AH: Odpornými maliarskymi prostriedkami sa vyjadrujeme preto, lebo svet okolo seba vnímame ako nechutný. To bude argument. A čo my s tým teraz. Je to taká nezámerná “neumělost”, akože nešikovnosť, ale v tom českom výraze je schované slovo umenie.

 

Kristína R. Mésároš, Grass is always greener on the other side 180x115 ,2014 foto (c) Dub Gallery
Kristína R. Mésároš, Grass is always greener on the other side 180×115 ,2014 foto (c) Dub Gallery

 

Vladimir HAVRILLA “But the other Side of the Record” (1982)
Vladimir HAVRILLA “But the other Side of the Record” (1982)

AH: Toto mi pripomenulo cyklus Vlada Havrillu Na druhej strane platne. (But the other Side of Record) Tá druhá strana, to je tá odvrátená. Je z iného, alternatívneho vesmíru.

 

JK: B strany singlov sa používali na slabšie pesničky. Na A strane bola pieseň, ktorá mala byť hitovka, na B stranu potom kapela dala, čo mala alebo čo chcela. A potom začali vychádzať výberovky iba z týchto B strán a nakoniec sa ukázalo, že často sú tam zaujímavejšie veci ako na tej A strane. Ale to je asi úplne iná súvislosť, ako evokuje veta, že na druhej strane plota je vždy zelenšia tráva.

 

AH: Je tam hladina, pod ktorou sa schováva nejaké tajomstvo.

 

 

 

Kristína R. Mésároš, Under the surface, 180 x 155cm foto (c) Dub Gallery
Kristína R. Mésároš, Under the surface, 180 x 155cm foto (c) Dub Gallery

AH: Relatívne zaujímavejšia je táto séria.

 

JK: Možno im pomáha, že tam nie sú figúry.

 

JM: Tu niekto pláva. Asi to nie je kameň.

 

AH: Áno, ale to je tiež chyba. Nie je to tak, že by umelec viedol a usmerňoval pohľad diváka. My sa musíme pozrieť zbližšia, aby sme vedeli rozoznať, čo to vlastne je.

 

Kristína R. Mésároš, Jump, 170 x 155 cm foto (c) Dub Gallery
Kristína R. Mésároš, Jump, 170 x 155 cm foto (c) Dub Gallery

 

JM: No máme tu bazén, niekto v ňom pláva, víri sa voda, nad ním sú prázdne lehátka. A je to namaľované naplácanými škvrnami, taký nepodarený tašizmus.

 

AH: (s úsmevom) To sa musíš tak, ako pri veľkých impresionistických plátnach, pozrieť zdiaľky.

 

JK: A maľuje dnes ešte niekto ako impresionisti? Mne sa niekedy zdá, že tá podoba krásy, ktorú vy hľadáte v obrazoch nie je pre súčasných autorov vôbec dôležitá. Dôležité je, aby som, keď sa na to pozriem zdiaľky, mal ten dojem, že je to výšplech vody v bazéne.

 

AH: Akoby sa uspokojila s tým, že sa jej na rozdiel od figurálnych malieb, podarí prepísať živel v pohybe do maliarskej faktúry.

 

JM: No ale v maliarskom umení nemôže stačiť, keď sa nám podarí niečo evokovať. To je dosť málo.

 

JK: Na tom poslednom obraze je ešte ten fór, že sa vo vode zrkadlia veci, ktoré sú zrejme mimo reality

 

AH: Uvažoval som o tom, či to nemá byť triptych.

 

Kristína R. Mésároš, Back in mind 195x155cm foto (c) Dub Gallery
Kristína R. Mésároš, Back in mind 195x155cm foto (c) Dub Gallery

JM: Toto mi evokuje hyperrealistický prístup. Ale tie dve veci idú zase proti sebe. Hyperrealizmu išlo o to, aby zakryl hmotu maľby. Aby nebolo vidieť, že je to namaľované. Cieľom bol vyretušovať maľbu tak, aby pripomínala fotografiu. Zatiaľ čo táto časť je opačný postup, tašizmus. Ten práve naopak maliarsku hmotu priznával. Ale autorka by asi povedala, že chcela práve použiť tie dva princípy v takom kontrastnom podaní.

 

AH: Celé je to o tom, že ja som toto remeselne zvládla, ten prepis mierne rozhojdanej vodnej hladiny, ktorá skreslene odráža raster dlaždíc a že som zvládla to šplechnutie, za ktorým sa kdesi schováva postava. Je to podľa všetkého večerný bazén, nočné kúpanie. Ale tam na tom čiernom pozadí mi to pripomína skôr sneženie ako vodné kvapky. Je to príliš nasvietené. Tam to už zrazu nefunguje.

 

JM: Dobre namaľovaný bazén s plieskajúcou vodou, to je málo. To tajomstvo má byť v tom, že nevieme, čo vlastne do tej vody padlo?

 

AH: Možno na rozdiel od ľudí minulosti, ktorí stále hľadali nejaké transcendentno kdesi ponad, mimo, vedľa zmyslami vnímaného veta, teraz to ľudia majú v bežných a každodenných úkonoch a situáciách.

 

JM: Trochu mi to pripomína Andreja Tarkovského. On má motív stromu, ktorý sa odráža vo vode ako v zrkadle, často je to v jeho filmoch.

 

JK: Keď mne sa zdá, že ten odraz ako keby bol z iného sveta.

 

A Bigger Splash (1967), Tate Collection, London. foto (c) wikipedia
A Bigger Splash (1967), Tate Collection, London. foto (c) wikipedia

AH: Nebude náhoda, že sa tam priznáva ten exotizmus. David Hockney mal súbor obrazov s bazénmi, ktoré ako keby boli z Beverlly Hills. Škoda, že ho tu nemáme na porovnanie. To je tiež kvázi hyperrealizmus, ale taký scudzený. Nie je to celkom fotohyperrealistické. Je to niečo medzi popartom a hyperrealizmom. Existujú takéto semiprodukty.

 

JM: Všeličo so všeličím sa dá zmiešať, keď sa to urobí dobre, tak ťa to presvedčí. Tak ako u Barth sa mi spojenie komiksu a surrealizmu nezdalo šťastné, tak mi tu nesedí ani toto spojenie. A uvedomujem si aj to, že to môže byť zámer, že chce vyvolať práve takýto kontrastný efekt. Že to môže mať nejaký konceptuálny zámer. Ak ich obviňujeme, že si zbierajú a dávajú dokopy rôzne rukopisy a štýly, ktoré nejdú príliš k sebe – niekedy sa to spojenie dá urobiť tak, že nás to presvedčí. Uvedomujem si, že to môže byť zámer. Ale ja ho tam nevidím. Pripadá mi to, akoby len tak chodili popri stoloch svetového umenia a občas si z neho niečo uchmatli a hodili do svojho košíka.

 

AH: No na to ti môžem povedať, že na tomto stojí postmoderna.

 

JM: (kričí) No veď to!

 

AH: Takže otázka je, či tie zbytky z tohto švédskeho stola, ktoré sa nazbierajú v ich individuálnom košíku, či sú konzistentné. Či sú stráviteľné.

 

JM: To je práve naša úloha, pokúsiť sa to rozobrať a ukázať.

 

Hamilton's 1956 collage Just what is it that makes today's homes so different, so appealing? foto (c) wikipedia
Hamilton’s 1956 collage Just what is it that makes today’s homes so different, so appealing?
foto (c) wikipedia

AH: Spomínam si na protopopart Richarda Hamiltona. Ten obraz z 50-tych rokov je tak starý ako ja. Je to koláž rôznych prvkov konzumnej spoločnosti, sústredených do jedného interiéru. Kulturista, televízor, pin-up girl. Ani sa nesnažil spojiť to do uceleného výjavu, je to iba súbor príznakových javov a figúr, každý ten predmet predstavoval nejaký typ dohromady všetko zahrňujúceho konzumu. V roku 1956 to bola novinka.

 

JK: A čo keď je to tak, že keď sa dnes berie ten výber zo švédskeho stolu – to, ako namiešam svoj štýl z rôznych ingrediencií – ak sa berie tak, že to je v prvom rade vyjadrenie osobnosti a musí to byť hlavne autentické? A tak ako akceptujeme ľudí, že každý je nejaký, tak akceptujeme aj maliarov, že každý je nejaký?

 

JM: Lenže takýmto spôsobom môžu vzniknúť aj pomyje.

 

AH: Prejavovať sa ľudstvu aj vlastnou slabosťou? No dobre, ale stále by sme nemali zabúdať, na čo tu sme. Nie sme tu na to, aby sme obdivovali a strácali čas s ľudskými nepodarkami, ktorých stále vidíme okolo seba …

 

JK: … a aj v sebe …

 

Jozef Šturdík Výkop. Kanál na Priehrade mládeže, 1951 foto (c) webumenia.sk
Jozef Šturdík Výkop. Kanál na Priehrade mládeže, 1951 foto (c) webumenia.sk

AH: … dosť. Aj my nie vždy máme svetlé chvíle. V celých dejinách umenia máte ľudí, ktorí majú výrazný individuálny prejav, aj v socialistickom realizme, ale to ešte neznamená, že robia umenie. Napríklad Jozef Šturdík mal výrazný individuálny rukopis, takého unylého škvrnitého postimpresionizmu, niekedy spojeného so socialistickým realizmom. Dokonca aj u Kulicha rozoznáte individuálny prejav. Ale to ešte neznamená, že nám ponúkajú to, kvôli čomu chodíme do výstavných siení.

 

JK: A kvôli čomu chodíme do galérií?

 

AH: Je to skoro už hanba sa priznať, ale ja chodím na výstavy predovšetkým kvôli umeniu. Ale keď mi niekto predvádza také alebo onaké spoločenské problémy, ja im to uznám, ale o tých si radšej pozriem spravodajstvo, prečítam si žurnál, alebo tematické knihy.

 

JK: A čo je to teda umenie?

 

AH: O tom sme sa bavili už na začiatku. Môžeme sa k tomu niekedy vrátiť.

 

JM: To je dobrá otázka, ale na dnes veľmi ťažká.

 

AH: Vlastne sa na ňu snažíme odpovedať pri každom rozhovore, aj keď skôr opisnou formou.

 

JM: Lenže problém je v tom, keď im na škole nepovedia, že keď chodia popri tých stoloch a berú si z rôznych štýlov a robia z toho vlastné vyjadrenia, že potom musia vytvoriť nejakú zaujímavú, originálnu, novú štruktúru, ktorá musí mať nejaký nový zmysel. Musí v tom byť nejaká myšlienka. Nejaký tvorivý prínos. Ale keď im hovoria, že všetko je len kópia kópie kópie …

 

JK: … tak potom samozrejme žiaden zmysel neexistuje.

 

AH: Ale o tom sme hovorili už minule.

 

JK: Nedá sa to obísť.

 

JM: Keď nie je žiadna hierarchia, nič nie je lepšie ani horšie a nedá sa rozlíšiť medzi zmyslom a nezmyslom, tak potom vzniká takáto pseudopostmoderna, pseudokultúra zbytkov a pomýj.

 

JK: Prejdime k ďalšiemu autorovi, je ním Dávid Baffi

 

Dávid Baffi, Pltká si púšť, 150x170cm foto (c) Dub Gallery
Dávid Baffi, Pltká si púšť, 150x170cm foto (c) Dub Gallery

 

AH: Tomuto som úplne nerozumel. V katalógu sa píše, že podobne ako jeho učiteľ Ivan Csudai začal používať pri procese maľby počítačový semiprodukt, ktorý vždy vychádza z konkrétnych predmetností. Počítačový semiprodukt, prekopírovaný ďalej maľbou, sa robil aj predtým. Podľa katalógu je tu však prínos v tom, že “vo svojom umeleckom programe si autor sám stanovil definíciu vlastnej abstrakcie a nezľakol sa miešania žánrov a prekračovania bývalých hraníc. Začal pracovať s výrazovými prostriedkami tak, že čerpal z tradície gestickej či lyrickej abstrakcie, najmä ich emočného potenciálu (čo je aký?), ale prerozprávaného v jazyku, ktorý bol poučený digitálnou poetikou … práve príprava vo virtuálnom priestore digitálnych programov umožňuje experimentovať s dynamikou maľby na ploche plátna tak, aby pohyb maľby pôsobil ako animácia v 3D priestore.” Takže máme tu pred sebou zložitú súhru digitálnych prostriedkov a maliarskych postupov.

 

JM: Trošku priestorovo to pôsobí, to je pravda. Veľké ťahy štetca, ktoré keď rozvlníš, tak to pôsobí, že to ide do priestoru.

 

AH: Priznám sa, že si to neviem technologicky dosť dobre predstaviť. Neviem, ako mám odhaliť alebo dešifrovať ten digitálny medzistupeň.

 

JK: Ani ja a ani to neskúšam, lebo sa mi tá technologická otázka nezdá byť až taká dôležitá. Keď to digitálne v tých obrazoch nie je vidieť, tak to nie je podstatné. Mne je úplne jedno, že keď Laco Teren maľuje tvár, či si ju premieta alebo ju rovno maľuje. Toto tu vyzerá ako čistá maľba. Pochopil som to tak, že v počítači zdeformuje nejaký reálny objekt a to potom premaľuje ako abstraktný obraz. Teda ak tomu dobre rozumiem.

 

Vladimír Havrilla, Rímsky obraz, 2005 foto (c) Artandconcept Gallery
Vladimír Havrilla, Rímsky obraz, 2005 foto (c) Artandconcept Gallery

AH: Ešte to môže byť ten systém, že maľba môže vzniknúť domaľovaním obrazu, ktorý vznikol digitálnou cestou. Veď to robí aj Vlado Havrilla.

 

JK: Tu to nevidím.

 

AH: A čo je potom prínosom tohto typu abstrakcie?

 

JK: Nič. V tomto prípade ja nebudem obhajca. Vymenil by som štyroch Baffich za jednu Mésároš. Vám sa páči?

 

AH: To netvrdím.

 

JM: To nie.

 

AH: Práve preto som sa snažil upútať pozornosť na ten digitálny postup, či sa to prejavuje v charaktere maľby. Či jej to dáva nejakú inakosť.

 

JM: Taká drobná zaujímavosť na tom je, že to naozaj pôsobí priestorovo.

 

GEORGES MATHIEU L'Abduction d'Henri IV par l'archevêque Anno de Cologne 1958 Huile sur toile 199,8 x 400,4 cm foto (c) http://fg-art.org/
GEORGES MATHIEU L’Abduction d’Henri IV par l’archevêque Anno de Cologne 1958 Huile sur toile
199,8 x 400,4 cm foto (c) http://fg-art.org/

AH: Ale ak poznáš toho francúzskeho informalistu, Georgesa Mathieua, ten mal tiež zhluky abstraktných štruktúr, gestických, rázne vrhnutých na plátno, len v menších rozmeroch. A tiež sa výrazne odrážajú od plátna a majú v podstate priestorový efekt.

 

JM: Ale toto tu je farebne nezaujímavé, tvarovo nezaujímavé. Ak má byť zaujímavé len to, že to trochu evokuje vznášanie v trojrozmernom priestore …

 

AH: Nemáme k tomu veľmi čo povedať

 

JM: Fascinuje ma, že ich to baví robiť.

 

AH: Väčšinou sú to široké ťahy štetca, či až štetky, ktoré vytvárajú – až na ten jeden prípad – dostredivý, neurčitý útvar. Niekde čiastočne otvorený, niekde uzavretý do chuchvalcov.

 

JM: Mne to príde ako unavená gestická maľba.

 

JK: Tamten obraz vpravo by mohol byť.

 

Dávid Baffi, 02-014, 200x110cm foto (c) Dub Gallery
Dávid Baffi, 02-014, 200x110cm foto (c) Dub Gallery

JM: Áno.

 

JK: Je iný.

 

JM: Jednak je tam väčší farebný kontrast, jednak je tam zovretejšie gesto. Niečo podobné, ale o niečo lepšie robil Ján Hlavatý. Keď začínal, tak niektoré takéto veci mal celkom dobré.

 

AH: Neistota a bezradnosť sa prejavuje vŕšením a kopením navzájom si odporujúcich a prekrikujúcich sa zásahov, ktoré nevedú k vyostrenému konfliktu alebo pointe.

 

JK: Áno, musím sa opraviť, tento posledný obraz by som už asi nevymenil.

 

AH: To zato, že je tam toho menej.

 

JM: Je tam výraznejšie gesto, viac to smeruje ku gestickej maľbe.

 

AH: Je tam to, čo si žiada tašizmus a informel – sústredenie sa do gesta.

 

JK: Akonáhle sa to rozbabre, tak je zle.

 

AH: George Mathieu robil také predstavenia, performance. Súviselo to s Japonskom. Japonskí umelci 50-tych a 60-tych rokov to robili podobne. Je to princíp východnej kaligrafie. Rýchlo to zo seba vymrštiť. A keď je sústredenie viac zovreté, vtedy sa to podarí lepšie, ako keď je to takéto uťahané.

 

 

Juraj Bartusz, Časový limit, 1984 foto (c) SNG
Juraj Bartusz, Časový limit, 1984 foto (c) SNG

JK: Ešte tu bola tá krásna série Časom limitovaných malieb, ktoré robil Juraj Bartusz.

 

AH: No dobre, ale stačí toto? (ukazuje na Baffiho obraz)

 

JM: Nestačí.

 

AH: Stále je to akoby neurčité. Ako by to bolo niečo navyše.

 

JK: Možno ten digitálny podklad a celý ten proces je viac rušivý. Či to zase nie je spojenie dvoch vecí, ktoré nefunguje.

 

AH: (opäť sa snaží nájsť odpoveď v katalógu) Je tu odkaz na text, ktorý o ňom robila Diana Majdáková. “…tá potom vystupuje ako dynamická hmota, alebo ako živý organizmus, ktorý dokáže meniť svoju povahu v režírovanej choreografii ťahov štetca, pohybov, ktoré vedú k silnému vizuálnemu efektu prelínania a prerastania rovín a tvarov v priestore.” Všeobecne to znie dobre. Takýmto spôsobom bolo urobených veľa dobrých aj horších malieb. Preto som mal problém aj s Hlavatým. Tam to tiež bol pokus o jednoznačne definovanú gestickú výpoveď …

 

JM: …nebolo to vždy dobré, ale zopár vecí bolo.

 

JK: Mne sa zdá, že pri takomto maľovaní musí človek veľa vecí skúsiť, aby niektoré z nich vyšli veľmi dobre.

 

AH: Keď ja mám stále pocit, a neviem, ako si ho overiť, že toto nie je gesto, ale je to scudzené gesto. Je to len predstierané, je to vlastne digitálny, virtuálny svet. Ale až na tento jeden prípad výsledky nie sú presvedčivé. Niečo sa v procese výroby pokazilo.

 

JK: Už z definície sa to zdá byť úplný protiklad – digitálny jasne definovaný podklad a maľba gestom.

 

JM: Nuž tu vám znovu povedia, že to je ten prínos – pomiešali sme gestickú maľbu s niečím digitálnym.

 

JK: Ale veď to je oheň a voda.

 

AH: (pristúpi tesne k obrazu) Pri bližšom pohľade sú tu tie razantné priečne ťahy, ale potom tu je taký chuchvalec, ktorý sa ani nerozpustí, ani nenadviaže. Potom je tu lomený oblúkovitý tvar, tenká spojovacia línia – je tu niečo spojito nespojité, energicko nerozhodné, výrazne farebne ponuré, nie je to ani kontrast, nie je to ani harmónia. Viem, že dnes je taká doba, keď ľudia nemajú radi výrazné kontrasty a hru na čiernu a bielu. Nemajú radi bipolárny svet. Je jasné, že princípy, na ktorých vzniklo umenie v prvých desaťročiach minulého storočia, nemôžu dnes takto fungovať. Ale pri bližšom pohľade zistíte, či tá energia naozaj rovnomerne prúdi celým tým obrazom alebo či sa niekde podivným spôsobom zadrhuje.

 

JK: Toto je dobré vysvetlenie blízkeho pohľadu.

 

AH: Je to ako vzťah napätia, odporu a prúdu. Napätím je v našej hre to sústredenie. Musíte v sebe naakumulovať sústredenie.

 

JK: Preto nechápem, ako môže vychádzať z digitálneho podkladu. Preto mi to nejde dokopy.

 

AH: Nevieme to preveriť. Možno to takto vôbec nefunguje, ale tak, ako je to popísané, to nie je veľmi jasné. Napätie vnímam ako sústredenie, ktoré umožní súvislý tok energie. A pokiaľ nie je dostatočné východiskové napätie, východisková sústredenosť, tak vám neumožní, aby ste plynulo pokryli celú plochu nie iba obrazu, ale umeleckého diela. A potom sa zadrhávate. A pri bližšom pohľade tú vnútornú neistotu a zadrhávanie uvidíte.

 

JK: Posledným autorom z vystavenej pätice je Martin Knut

 

AH: Než začneme, je tu ešte jeden problém. Ľudia, čo sú tu vystavení, nie sú – až na jeden prípad – začínajúci autori a majú za sebou päť, desať rokov praxe. A dosť často sa im stáva, že akoby niečo vyskúšajú, nedotiahnu to a idú ďalej. Boli prípady autorov, ktorí robili súbežne viacerými smermi, ale zrejme mali dosť energie na to, aby to všetko zvládli. Tu mi to však pripadá tak, že o niečo sa pokúšam, nie celkom sa mi to podarilo, neviem presne čo, ale tuším, že tam niečo nehrá, tak idem radšej o dom ďalej. Ako ľudia, čo ako nomádi cestujú po svete, stále ako keby niečo hľadali, ako keby si mysleli, že keď prídu do Austrálie, do Kalifornie, do Tanzánie, niečo nájdu. Ale takto celý život ako Alex Mlynárčik napríklad, strávia na cestách a v podstate neobjavia nič. Neobjavia, lebo nemajú dosť sústredenia a vnútorného pokoja. Môžete sa inšpirovať a nájsť podnety, ale presúvanie sa od jedného miesta k druhému, od jedného štýlu ku druhému, to nepomôže.

 

JK: Možno zlý príklad – u muzikantov to funguje často tak, že pracujú paralelne v mnohých, na prvý pohľad nespojiteľných, projektoch.

 

AH: To môže byť. Tak ako bol Picasso. Pokiaľ na to máš, môžeš to robiť. Lenže pre väčšinu ľudí to skôr znamená, ako zabiť neúprosný čas.

 

JK: Tak poďme pokračovať.

 

Martin Knut, Čo nerastie do výšky, rastie do hĺbky, 220x180cm, 2012 foto (c) Dub Gallery
Martin Knut, Čo nerastie do výšky, rastie do hĺbky, 220x180cm, 2012 foto (c) Dub Gallery

JK: Toto je najostrieľanejší matador z celej pätice autorov.

 

AH: Ako sa to vezme. Je to autor s veľkými prestávkami.

 

JK: Áno, urobil úspešnú kariéru v reklamnom biznise.

 

AH: V rámci kultúrnej sféry ho vnímam tak, že dlho nie je o ňom počuť, potom sa kdesi vynorí, niečo ukáže a potom sa zase na nejakú dobu stratí.

 

JK: To poznám…

 

AH: Bol jeden z prvých, ktorí sa snažili využiť svoje výtvarné školenie na úspešné podnikanie. Ale ako jeden z mála zostal taký, že ho to celkom nepohltilo a že má aspoň periodicky sa vynárajúcu potrebu znovu vstúpiť do kontextu umenia.

 

JM: Ja mám pocit, že sa vynoril po dvadsiatich rokoch.

 

AH: Pred pár rokmi tu bola výstava skupiny Syzýgia.

 

JK: Tam mal staré veci. A myslím, že priebežne maľoval. Len sa nestaral o to, aby sa to dostalo von.

 

AH: Je z generácie nie druhej, ale jeden a poltej vlny postmoderny.

 

JK: Ja som si myslel, že je súbežníkom Laca Terena. Prišiel až po nich?

 

AH: Vystúpil až na prelome 80/90 rokov. Syzýgia bola zvláštna medzigeneračná skupina. Rudo Sikora, Gabriel Hošovský, Novák a Knut.

 

JK: To bola dobrá výstava.

 

AH: V 89 tu mali výstavu. To bolo tak, že Sikora tu mal výstavu, tesne pred Novembrom a jeden víkend sa dohodli, ilegálne, bez schválenia zväzu, že tu jeden víkend vystavovaia všetci štyria ako skupina. A ja som to vtedy uvádzal. Vernisáž bola v sobotu dopoludnia, v nedeľu večer sa výstava zbalila …

 

JK: … a potom padol komunizmus.

 

AH: Takže Knuta si pamätám od tých čias. A potom začal vystavovať spolu s tou predchádzajúcou vlnou postmoderny, preto si ho s nimi pamätáte. V Mestskej galérii bola výstava – vytvorili Trojštít. Teren, Csudai a Knut. A uvádzal to Jiří Olič. Zaujímavé je, že jedna skupina s týmto názvom v slovenskom umení už existovala. Po vojne v Martine založili Trojštít Martin Benka, Karol Ondreička, Emil Makovický a sochár Fraňo Štefunko. Knut bol medzi nimi vnímaný ako subtílny lyrik. Nebol to výbojný typ ako Laco Teren, nebol to kvázi pseudosymbolický špekulant ako bol Ivan Csudai. Ako autor prezentoval marginálne životné deje a zdá sa mi, že to sa nezmenilo.

 

Spatial Concept 'Waiting' 1960 Lucio Fontana 1899-1968 Purchased 1964 foto (c) http://www.tate.org.uk
Spatial Concept ‘Waiting’ 1960 Lucio Fontana 1899-1968 Purchased 1964 foto (c) http://www.tate.org.uk

JK: V tomto je konzistentný.

 

AH: Nové sú myslím tie rôzne typy perforácií plátna, to predtým nerobil. Ale zostal ten princíp, malé, na prvý pohľad každodenné deje a situácie, ako zachytávala žánrová fotografia. Ako keby som videl kvázi poetickú žánrovú fotografiu z 50-tych rokov. S kultom každodenného života.

 

JK: No ale Knut sa snaží do toho dostať vesmír a …

 

AH: … Áno. Tie veľké prázdne plochy obrazov, vďaka ktorým intímne a položartovné výjavy zo života zrazu dostávajú iné vyznenie. Ten veľký priestor a len náznakovo, pár ťahmi vykreslené prostredie. Tie obrazy sú, ako keď začalo vznikať Las Vegas v púšti. A v tej prázdnote veci z každodenného života zrazu dostávajú úplne iné vyznenie. Myslím, že v tomto pokračuje aj ďalej. Nové je to, že ako keby chcel pohlcujúce prázdno obrazov prehĺbiť únikmi za plochu obrazu. Prerušením plochy obrazu a hľadaním priestoru za ním. Prvým, kto prerezal plátno bol Lucio Fontana. Ukázal, že neexistuje len plocha obrazu, nie iba svet pred ňou, ale aj za ňou.

 

JK: Tu sú ale rozdielne prístupy. V tomto prípade jamy , nad ktorou sedí človek, sa mi to zdá funkčné. Tu ako výrez toho psa mi to nesedí.

 

Martin Knut:Toho času kdesi uprostred salta mortale, 2012, 180x220 akryl, perforácia, photo by Peter Bánoš
Martin Knut:Toho času kdesi uprostred salta mortale, 2012, 180×220 akryl, perforácia, photo by Peter Bánoš

AH: Sú tu rôzne narážky. Mladšia generácia už asi nie, ale jeho generácia poznala ikonické obrazy Kleopatry od Jana Zrzavého. Ale tu Kleopatra či Venuša neleží na ležadle, ale na obrubníku a ešte má rozčítanú knihu, čo je znovu rekvizita poetizujúcej žánrovej fotografie.

 

JK: Ale Knut netrpí tou chybou, ktorú ste tu tak často spomínali, to nefungujúce spojenie dvoch žánrov. Zdá sa mi, že sa mu podarilo vytvoriť vlastný, kompaktný jazyk.

 

AH: Áno. Dá sa uvažovať o únosnosti jednotlivých výtvarných prostriedkov.

 

JK: Príde mi to, ako keby bol tento obraz z Ameriky.

 

AH: Mne to tiež pripomenulo Edwarda Hoppera.

 

Martin Knut, Preosiatý nápadmi, postihnutý náhodou. 220x180, 2012 foto (c) Dub Gallery
Martin Knut, Preosiatý nápadmi, postihnutý náhodou. 220×180, 2012 foto (c) Dub Gallery

JM: No je to o tom, že tieto drobné motívy, až detsky naivne namaľované, sú v kontraste s tou plochou. Len v niektorých prípadoch sa mi zdá byť až zbytočne veľká. Už to začína byť prázdne nielen významovo, ale aj výtvarne. Akoby tu začala neblaho fungovať tá prázdna veľkoplošnosť a veľkohubosť súčasnej maľby. Akoby sa nechal strhnúť.

 

AH: Takže si myslíš, že sú tu výjavy, ktoré by fungovali v menšom lepšie?

 

JM: V umení sa ani prázdnota nemôže vyjadrovať prázdnym spôsobom. Aj tú prázdnotu musíme pri niečom prichytiť, pristihnúť. Aj keď rozumiem, že tam ide o kontrast veľkej plochy a tých drobných motívov.

 

AH: Táto generácia rada odkazovala na inventár života takého raného, ešte neopotrebovaného socializmu. Taký zľahčujúci retro pohľad na dobu, sú to poetické evokácie jeho detstva. Ako spomenul Fedor Matejov na vernisáži, ten kryštalický útvar pripomína niektoré obrazy Josefa Šímu. Ten robil podivné polopriehľadné kryštály, vznášajúce sa nad krajinou. Aj tu môžeme tú zelenú plochu vnímať ako neurčitú krajinu. Ten kryštál je ako priehľad do iného sveta. Tu ten výrez lepšie funguje. A k tomu tie dve znakové pripomienky sveta práce a sveta udržiavania života sú zrazu kontrastom, trojuholníkom, ktorý tvorí základné body nášho života. Len mám trochu problém s tou plochou. Nechce to byť ani súvislá, homogénna plocha, ani abstraktná expresívna plocha, je to niečo medzi tým. Ako keby chcel, aby ten povrch vibroval, len celkom mu to nevychádza.

 

Martin Knut, Sme snom veľkého spáča. 100x120, 2012 foto (c) Dub Gallery
Martin Knut, Sme snom veľkého spáča. 100×120, 2012 foto (c) Dub Gallery

JM: Vy stále hovoríte, že by sme mali vybrať aj niečo pozitívne. Ja som si vybral. Tento obraz sa mi celkom pozdáva. Proporčnosť motívu a plochy je primeraná. Aj to pomerne žije. Tým, že to nie je taká veľká plocha, to nepôsobí nudne, vyprázdnene. A je tu znovu princíp komiksu, komiksová bublina, ktorou sa znázorňuje, že si niekto niečo myslí.

 

AH: Poviem ešte, čo tam funguje. Nie náhodou sú tieto dva obrazy vedľa seba. Znovu je to človek a pocit prázdna. V tom prázdne levitujete, ale môžete aj padať. Pocit vratkosti a akoby nezadržateľného pádu. Je to presne znakovo ukotvené. A je to v komiksovej bubline, iba ako predstava, myšlienka autora. Tie veci fungujú, lebo tu sa zbavil tých obvyklých žánrových piktogramov. Tu sa zrazu sústredil na podstatné veci. Nepotrebuje naratívne odbočky. Je to dosť vážny obraz, povedal by som.

 

JM: Tu by som sa nebál použiť môjho obľúbeného filozofa Martina Heideggera. Ten tvrdí, že najbytostnejšia povaha bytia nespočíva v pevných základoch, v niečom pevnom, ale že to, čo je najvlastnejšie bytiu, to je práve nič. Lenže to nič si nemôžeme predstavovať ako ničotné nič, ale on tom hovorí ako o otvorenosti, ako o priepasti bytia, der Abgrund des Seins.

 

AH: Priepasť je vlastne metafora. Abgrund v nemčine doslova znamená niečo zbavené základu.

 

JM: A človek nie je mysliace zviera, ako sa kedysi myslelo, ale povaha človeka je v jeho schopnosti – v schopnosti jeho mysle – vykláňať sa do tej ničoty. Človek je das Hinausgehalten-Sein in das Nichts …. Doslova “Von sa držať do ničoho”. A tento obraz mi pripadá, akoby sa v tom modročiernom ničotnom nič ktosi myslením cez priezor – prerezané plátno vykláňal do tej priepasti bytia. O ktorej Heidegger hovorí, že to nie je vlastne prázdnota, ale nevyčerpateľná plnosť… nicht eigentlich die Leere, sondern unerschöpfliche Fülle. Práve vďaka tomuto nič máme nesmierne otvorené pole možností. A jednou z nich je aj takáto predstava akéhosi nového vesmíru či akejsi novej planéty, kde sa voľne a hravo vznáša detsky prostá postavička.

 

AH: Vráťme sa k tomu, čo je to umenie. Toto sú chvíle, kvôli ktorým chodíme do galérie. To je to, prečo sa umením zaoberáme. To, čo nás občas, príležitostne zaštiťuje pre tým Abgrundom. Aj nám ho sprítomňuje, ale zároveň nás pred ním aj trochu zaštiťuje.

 

JK: Neviem si predstaviť lepšiu bodku za dnešným rozprávaním. Ďakujem vám a teším sa na ďalšie stretnutie pri stálej zbierke v Danubiane.

 

Juraj Kováčik

 

 

 

 

30 Comments

  1. Vážení páni, myslím si, že táto “diskusia” je už dávno neplodná. Jozef, zváž jednu vec – ako vidno, pán Ondruš (a obávam sa, že nielen on) ani po týždňoch tvojho úsilia nie je schopný pochopiť, že umenie treba odlišovať od neumenia a že to nie je žiadny doklad totalitného myslenia, ale elementárny predpoklad toho, aby umelecká prevádzka aj na tomto zaostalom území ako-tak fungovala. Totiž, pán Ondruš, keby lepšie fungovala, tak by ani naše rozhovory a následné komentáre “poza bučka feceboočka” (viac-menej od veci) neboli potrebné. Jednoducho by ich nahradila funkčná, teda dostatočne analytická, detailná a veci znalá kritika.
    Naše rozhovory, vôbec to, že musíme pripomínať, že umenie existuje a že ho je treba odlišovať od nepodarkov rôzneho druhu, to je bohužiaľ smutný doklad o stave kultúrnych pomerov na Slovensku. Nielen vy, ale aj ďalší neustále odbiehate od témy, politikárčite, kádrujete, nadávate, proste robíte čokoľvek, aby ste nemuseli čeliť smutnej skutočnosti, že v podstate nemáte čo povedať a že ani nerozumiete tomu, čo robíte.
    Nie je to len váš problém, väčšina našej kultúrnej prevádzky mi pripomína nekonečnú karaoke show. A že sa ozývame my, starí …uji, tak je to jednoducho preto, že to máme “za pár” a vďaka bohu nie sme tak viazaní rôznymi skupinovými záujmami ako väčšina našich kolegov, pretože tí majú azda až príliš na pamäti, že vás a vám podobných potrebujú a budú potrebovať k svojej existencii. A nechcem myslieť na to, že je to možno len otázka nedostatočnej kompetencie.
    Pán Ondruč, je mi jasné, že vaše diskusné vstupy sú hlavne prostriedkom vašej psychohygieny (“strašne ma to s vami baví, pán Macko”). Keď to potrebujete, tak sa z toho tešte a vypíšte sa, fajn. Ale načo to potrebuješ ty, Jozef? Ja viem, že sa pri tomto zabávaš minimálne tak ako pán Ondruš, ale na rozdiel od neho máme predsa nejakú zodpovednosť 🙂 a keď sa budeme oddávať zábave tohto druhu, tak to postupne odplaví to podstatné z nášho účinkovania a nielen pán Ondruš si uľahčene vydýchne – však to predsa nebolo tak vážne myslené.

    • Pán Hrabušický, ODMIETAM vaše tvrdenie, že ,,nemám čo povedať a že nerozumiem tomu, čo robím”. A môžte mi to hovoriť Vy, môže mi to hovoriť akýkoľvek lumen svetového formátu, môže mi to hovoriť intelektuálny inteligent s IQ nad 9053279754, môže mi to hovoriť Boh najvyššieho významu. ODMIETAM takéto namyslené spupné ,,uzávierky” ľudí a bohov, čo si o sebe moc myslia.

      Umenie a umelecká prevádzka u nás má úroveň takú, ako ju vytvorili naši odborníci na umenie. Umelci u nás s tým maju pramálo spoločného. Umelci u nás len môžu dúfať, že sa s nimi nejakí naši odborníci budú zaoberať. Umelci sa musia (ako ktorí) pchať do zadkov dôležitým ľuďom – odborníkom.

      Politikárči hlavne ten váš marxisticko-leninský kamarát a neodpovedač na priame otázky a odbiehač od tém.

      Písanie si s vami a Nemackom nie je pre mňa ,,psychohygiena”, ale to, že si nikdy nenechám sr@ť na hlavu a nenechám sa nikdy oj+bávať.

  2. (Nefunguje, zrejme z technických dôvodov, REPLY, tak si dovolím napísať reakciu, na príspevok pána Macka (Oct 16, 2014; “Ach, deti, deti, s vami…”) sem. Aj keď neviem či to má význam.)

    – napísali ste “aspoň raz” = doteraz to nerobila. To čo napísala vylučuje to, že neabsorbuje výhradne sračky? Je povinná dávať do tvorby len osvedčenú Kvalitu histórie umenia? Na akú Kvalitu teórie umenia nadväzujete vo svojich komentároch vy? Ale zrejme ste si toto odporúčanie nevedeli odpustiť. Na nič iné som nenarážal.
    – je to, že nemáte skúsenosť s tvorbou, a tým pádom zrejme nemáte zažité pohnútky nútiace k tvorbe (či vystavovaniu) dôkaz, že sa pasuje do pozície génia? Ste pri zmysloch a ste schopný elementárnych logických operácií?
    – to že Lucia obhajovala “všetkých” ktorí spomínali “váš alkoholizmus” je len a len váš konštrukt (inak vďaka za screenshot, alebo citáciu)
    – spadol som z višne, na facku sa teším. Opäť raz gratulujem. Ešte mi nezabudnite vyhodiť na oči Ondrušove komenty, alebo susedovu zatekajúcu práčku. A Lucii tú drzosť, že sa cez postele a rite dostala až na tie schody, ktoré ste si museli pracne vyšľapať a nasilu sa dívať na tie sračky. Ale aspoň je to takto čierne na bielom von (aj keď žiaľ nie v takejto [a tak dôležitej] forme v rozhovore o Luciinej výstave).
    – ďakujem za napísanie číslovky deväť slovne
    – matematické údaje? Tu je krásne vidno váš život v predsudkoch a hádzanie všetkých do jedného vreca. Ak neviete rozlišovať ľudských jedincov, tak mi je to len ľúto.
    – nie, ja (ak ste mysleli mňa, lebo sa už vo vás strácam) som sa nerozhodol paprať do umenia a kľudne mi vynadajte aj do matiek pán Macko. Len si ma s niekym nepomýľte.
    – nerozumiem čo je kritika umenia? Je to možné. Vy nespochybniteľne rozumiete všetkému od impulzov k tvorbe umenia k Faradayovej konštante. Ale samozrejme máte právo si to myslieť.
    – nenútim vás registrovať sa na Facebook (kde je len tá “mládež nositeľka rána”), len som reagoval na vaše rozdeľovanie ľudí na facebookových a nefacebookových (sopliakov a guru-ov) a dovolávanie sa diskusie len a iba tu. Alebo chcete ľudí nútiť s vami diskutovať?
    – aha, takže ak nenapíšem kritický úsudok, nemôžem sa vyjadrovať k odbornosti, rovnako ako vy by ste sa nemali vyjadrovať k umeniu keď ho netvoríte, či ako?
    – nie, nepovedal som nič k Igorovej ani Luciinej (a ostatných) tvorbe. Zachytili ste to správne (úprimne – pociťujem deficit kritických pohľadov, preto som si vaše rozhovory čítal). Reagoval som na vaše urazené, urážajúce a preexponované reakcie, ktoré vás možno rajcujú ale zabíjajú akúkoľvek chuť s vami konštruktívne diskutovať.

    Končím, utekám, kašlem na vás, … (Vy si už niečo vymyslíte.)

    • Pán Tušan, keby ste sa na to, k čomu sa chcete vyjadrovať (na tie rozhovory a diskusie k nim, trebárs aj hneď hore nad vaším posledným príspevkom), aj pozreli a naozaj si to prečítali, tak by ste zachytili, na aké esá a akú Kvalitu histórie umenia – a príslušnej teórie umenia nadväzujem. Prečo sa ma na to pýtate? Treba vám všetky tie esá a mená znova vymenovať? Ale nakoľko to všetko na Dovičákovú zrejme nestačí, lebo stále je to so mnou tak, že o tvorbe nemám ani poňatia a ničomu z nej nerozumiem, logicky si musím myslieť, že ona je ešte oveľa väčšie eso a oveľa geniálnejšia. Ale iste nemusí a nemôže dávať do tvorby len to, čo je už osvedčené. To by bol v najlepšom prípade plagiát.

      Nenútim nikoho diskutovať, ale v civilizovaných krajinách je slušnosťou a zvykom, že keď sa niekto chce vo verejnom médiu či masmédiu v rámci umeleckej kritiky a diskusie vyjadrovať k inému tamojšiemu vyjadreniu, ponúkne svoje vyjadrenie najprv na tom istom mieste.
      Na Slovensku však zrejme neviete a tvárite sa ako vyorané myši z toho, že výtvarno-umelecká kritika (taká, čo aj naozaj kritizuje) vôbec jestvuje.

      Pán Tušan, umenie (umelecká tvorba) a umenoveda sú síce zrejme príbuzné, ale predsa len aj dosť rozdielne oblasti. Umenoveda (napr. veda o výtvarnom umení) patrí medzi spoločenské vedy (či duchovedy alebo vedy o človeku, Geistwissenschaften, humanities) a jej súčasťou sú dejiny umenia, teória umenia a umelecká kritika. Je to odlišná oblasť tvorby, ktorá vyžaduje iné vlohy, iné vzdelanie, iné skúsenosti než priamo umelecká tvorba.
      Nakoľko je vám však zjavne bližší ten alkohol a alkoholizmus, lebo ho neprestávate omieľať a zaboha nechcete ísť dalej – a aj vaša gramatika a štylistika prezrádza v tomto ohľade dosť veľa, skúsim vám to vysvetliť takto: môže alebo nemôže sommelier (človek vyškolený a skúsený v ochutnávaní vína) posudzovať kvalitu vína preto, lebo nie je vinohradník a vinár a víno nevyrába?

      Pán Tušan, vy ste ešte neponúkli žiadny kritický úsudok k mojej odbornosti. Lebo s tým alkoholom a alkoholizmom už choďte konečne všetci do riti, utekajte od toho, kašlite na to… (a konečne aj niečo vymyslite).

  3. Pán Odruš, takže som sa – napriek vašim vyhrážkam a sľubom – zasa nič nedozvedel.
    Lebo tieto vaše hysácke výlevy a mentálne sudové výplachy – to už tiež nie je nič nové, to je už strašne staré, nudné a otravné.
    Kedy som vám niečo zakazoval, kedy som vás odstraňoval, kedy som vám v niečom bránil – a ako a kde by som vôbec mohol mať takú možnosť?
    Robím len to, čo si zanovito vyhradzujete len pre seba – hovorím svoj názor.
    Akú inú činnosť proti vám robím?
    Už ste sa naskze pomiatli?
    Naozaj veríte, že vám stačí, keď si vo vašej pomätenosti a prevrátenosti budete myslieť, že sa vám podarilo prevrátiť hore nohami a zmiasť celý svet?

    Naozaj vás na tej vašej slávnej revolučno-demokratickej škole nenaučili ani trochu vecne diskutovať a argumentovať – používať logiku a fakty, ani trochu niečo vecne rozobrať, alebo aspoň charakterizovať, alebo aspoň opísať?
    Je to až neuveriteľné a zúfalé, kam tieto vaše generácie – degenerácie dospeli po 25-ich rokoch “demokracie – toť diskuse”.
    A to je v mojej argumentácii iste dosť nedopovedaných miest a medzier, ktoré by bolo možné vecne a inteligentne napadnúť.
    Ale nakoľko boli vaše vzdelávanie a vaša výchova trestuhodne zanedbané, lebo ste nemali možnosť študovať u mňa, ale iba u kamarátov a žiakov Bachratého, a okrem popudenia a znechutenia vyvolávate vo mne predsa len aj chápavý, zhovievavý a láskavý súcit, skúsim vám pedagogicky ešte raz ukázať, ako by ste to mali a museli robiť, aby vaše “diskusné” príspevky neboli len zhlukmi slabomyseľných a pomätených nadávok a boli aspoň trochu produktívne a zaujímavé a nevyvolávali len rozpaky medzi znechutením a súcitom.

    NAJPRV musíte proti partnerovým či protivníkovým faktom, prípadne – ako vo vašom prípade – táraninám, bludom, výmyslom a klamstvám, uviesť svoje (vám známe) FAKTY:

    Koncom sedemdesiatych rokov ma aj na základe posudku Bohumíra Bachratého vylúčili zo štúdia na FF UK v Bratislave za “urážku marxizmu-leninizmu a pedagógov katedry”. Ale prešiel som im cez ich blbý rozum a o pár rokov som vedu o výtvarnom umení úspešne absolvoval na FF UJEP v Brne – obhájením diplomovej práce, ktorú Bachratý svojím posudkom v Bratislave zamietol.
    Ani za komunizmu neboli všetci a všadiaľ iba sprosté hovädá, najmä ak to nebolo na Slovensku. A možno ich je dnes naozaj viac. S tým by som s vami možno aj súhlasil.
    Žiakov Bachratého (a jeho obľúbených a u neho úspešných žiakov) musíte hľadať u Jančára a podobných vašich dvorných a vám rovných kurátorov, “teoretikov” a monografistov.

    To sú, pán Ondruš, strohé a neúprosné FAKTY. Až POTOM a na ich ZÁKLADE (a keď si prestanete pliesť dojmy s pojmami a simulakre s pravdou) môžete prejsť k HODNOTENIAM a KOMENTÁROM a použiť prípadne aj pikantnejšie, ostrejšie a štipľavejšie výrazivo – trebárs aj nadávky:

    Po tej vašej slávnej “revolúcii”, ktorú viedli zjavne rovnakí “revolucionári” ako vy (Budaj, Kňažko, Mikloško, Sikora, Gál, Zajac, Mečiar) a rovnako úspešne ju dodrbali a dokurvili, zostal ten váš Bachratý pokojne ďalej učiť na UK a vychoval Čarného, Hanákovú a Kusú. A tak to aj vyzerá.
    Tou vašou “revolúciou” a “revolučnosťou” by som si mohol nanajvýš vytrieť riť, keby tá “revolučnosť” a “revolúcia” nebola pre moju riť príliš špinavá a nehygienická.

    NAJPRV musíte urobiť nejaký VECNÝ ROZBOR, alebo aspoň VECNÚ CHARAKTERISTIKU, alebo aspoň VECNÝ OPIS:

    Perjovschi nie je stranícky, nemá problém robiť si srandu aj z Putina, aj z USA:
    http://www.ningunearte.com/2012/04/entrevista-al-artista-dan-perjovschi.html
    Perjovschi je predovšetkým vtipný a dôvtipný umelec, ktorý sa vie hrať s formou, tvarom a obrazom – v tomto prípade s tvarom a obrazom pruhov na zástave USA, ktoré vidí ako pruhy žalúzií, cez ktoré a za ktoré treba nakuknúť. To je tá HRA FORIEM A TVAROV, ktorá je ZÁROVEŇ OBSAHOM umenia, lebo má nový a objavný zmysel a presne triafa problémy USA s odhalením všelijakých pochybných utajovaných dokumentov.
    Kam sa na to hrabe vaša vízia, v ktorej vám zlá a démonická Socha Slobody založila náhubok a náguľník-nákokotník a drží vás až z USA na reťazi?:
    http://www.soga.sk/aukcie-obrazy-diela-umenie-starozitnosti/aukcie/63-jarna-aukcia-vytvarnych-diel/igor-ondrus-realna-sloboda-10908

    A znova až POTOM – až po FAKTOCH a VECNÝCH ROZBOROCH, CHARAKTERISTIKÁCH, OPISOCH môžete prejsť k HODNOTENIAM, KOMENTÁROM a prípadne aj nadávkam:

    Vaša vízia je len primitívnou – polopatickou, za vlasy pritiahnutou a paranoidnou propagandou. Na to, ako vás údajne tiesni a kvári náhubok a náguľník-nákokotník z USA, totiž až neuveriteľne slobodne a veľa hryziete a jebete. Hoci len bezzubo a impotentne. Je to len také zlostné chniapanie a prskanie. Ale za vašu bezzubosť a impotenciu Socha Slobody naozaj nemôže. To na ňu nemôžete zvaliť.
    S tým môžete ísť naozaj len do Roháča – alebo dnes skôr do ExtraPlus k Mišankovi.

    To myslíte vážne, že sa chcete priradiť k “západným realistickým maliarom, sochárom a vôbec umelcom”? Tie vaše patlaniny a šolichaniny o realistické umenie ani nezavadili.

    • Pán Macko, vy sa už nič nedozviete, lebo máte v hlave len nasranú marxisticko-leninskú estetiku, ktorú ste vyštudovali za komunizmu na marx.-lenin. FF. Ešte aj ten váš žiak, politicko-kultúrny pohlavár a trapko Bláščák navrhuje, aby sa Cena Oskara Čepana premenovala na Cenu Jozefa Macka, ako poctu vašej ,,progresívnej” práce s názvom ,,Marxisticko-leninská estetika a niektoré nové prvky a postupy v modernom slov. umení”. Pričom tie ,,nové” prvky a postupy (akcie a performancie) už prebehli oveľa skôr na Západe, ale vaši kamaráti ako Havrilla, Ďurček a Sikora boli týmito západnými ,,prvkami a postupmi” fascicinovaní a tak robili tiež takô čosi.
      Vy marxisticko-leninský úbožiak, ja sa čudujem, že nechodíte po kanáloch.

      Viete čo pán Macko, ja keď narazím na človeka, ktorý segreguje niečo na umenie a neumenie, tak cítim komunisticko-fašistický smrad. Pán Macko, vy mi smrdíte už odkedy vás poznám ako anonymného diskutéra na sme.sk. Delenie na umenie a neumenie je ako keby niekto separoval ľudí na človeka a nečloveka, alebo ľudskú činnosť na prácu a neprácu, alebo niečo hnedé a smradlavé na hovno a nehovno. A to môže robiť len človek, kt. nemožno nazvať inak, než (zbytočný) k+++t, resp. (zbytočná) p++a.

      Ale dobre, pán Macko, hodil som do googlu výraz ,,neumenie” a vyplulo mi to z celého internetu len nejaké facebookové a blogové sračky, ktoré ani nemienim čítať. Nič seriózne o vašom obľúbenom análnom prievane akože ,,neumenie”. A tak je FAKT, že sa to zrodilo akurát tak vo vašej chorej marx.-lenin. hlave. Ale pozor, pán Macko, vy ste bol ako študent tak marxo-leninosexuálne orientovaný, že vám uniklo to, že modernistickí umelci (kubisti, dadaisti, futuristi, surealisti) sami deklamovali, že chcú robiť ,,neumenie” a nie ,,umenie”, lebo (podľa nich) ,,umenie” už nemalo schopnosť pôsobiť proti ľudskej blbosti , ako je napr. vojna, vraždenie, politika atď. Takže je to od vás vlastne aj ocenenie, keď niečo označíte za ,,neumenie”, hoci si ani neuvedomujete, že čo to vlastne prdíte zo seba. Inu, FAKT je, že ste odborník leda ak na prdy, aj to v duchu mar.-lenin. estetiky.

      Vy pán Macko výrazmi ako ,,neumenie, patlaniny, babranice, šolíchaniny, degenerácia, ako tomu nerozumiete, ako vôbec nerozumiete, že sa to vôbec vystavuje v galériach (čítajte sa po sebe, že čo ste už popísali!), ako to vystavujú len komunisti, eštébáci a Bachratého žiaci, ako to kupujú tupci zbohatlícki komunisticko-eštébácki (čítajte sa po sebe, vy k+++t!) – z tých vašich výlevov nakazených vyplýva, že odsudzujete a opovrhujete všetkým a všetkými, čo vám nie sú po srsti a každému, čo sa vám nepáči by ste nedal ani šancu sa prezentovať svojou prácou, keby to bolo vo vašich nakazených rukách. Ale ako sa pýtate, že ,,ako a kde by som mohol mať takú možnosť (zakazovať a odstraňovať)?” – tak vám odpovedám, že CHVALABOHU že nemáte! Lebo také hovadá ako boli komunisti a fašisti tu už nikto nepotrebuje. Marxa a Lenina už máte v malíčku a výrazy ako ,,degenerácia, pomätení, neumenie, ktorému nerozumiete”- ktoré používate – to používali aj fašisti, a potom pálili obrazy a knihy.
      To, že ste doštudoval za komunizmu v Čechách, kde neboli komunisti, iba na Slovensku boli – to je taká sračka, čo z vás vyliezla, že by ste sa fakt mal ísť liečiť, vy čechoslovakistický debílek. Ste tak tupý, že ani neviete, že komunizmus nám tu zaviedli Česi (v slobodných voľbách v roku 1946 na Slovensku vyhrala suverénne Demokratická strana na rozdiel od Čiech), najviac polit. procesov a popráv bolo v Čechách, najnadšenejší komunisti po Rusoch boli v Európe Česi. Vy ste luhár a demagóg, pán Macko.
      A Boh bol k všetkým milostivý, že nie ste pedagóg, ani nevediete galériu, ani nie ste nič podstatné, leda ak nepodstatný mlynček komunisticko-eštébáckych a marx.-lenin. sračiek.

      Ja som rád aj za Nežnú revolúciu, narozdiel od vás, vy retardovaný kádrovač a triedič nepriateľov.

      Áno, Perjovschi je presne na úrovni Mišánka (to ste trafili klinec po hlavičke), ale Perjovschi je protiputinovský a proamerický riťopich, presne tak ako vy. V SME bola zverejnená v článku o Perjovschim jeho kresbička že ,,EUROPE – s E ako kefa, kt. kefuje bagandžu s nápisom Putin. To je stupídna lož a propaganda, lebo v skutočnosti Európa robí presne to, čo chcú USA, EU kefuje topánky a líže rite Američanom. Perjovschi odmietol ísť na veľkú medzinárodnú výstavu do Ruska na protest proti Putinovi, a jeden náš umelec tam išiel a mal tam vystavené video o homosexuáloch. A teraz trapas – váš miláčik Adamov a tiež politicko-kultúrny pohlavár ako vy vymyslel, že by Shooty (,,predovšetkým vtipný a dôvtipný umelec, kt. sa vie hrať s formou, tvarom a obsahom” – bože, vy ste neuveriteľný idiot) intervenoval do Perjovschiho diela v Synagóge v Žiline, a tak Shooty začal a Perjovschi dal na známosť, že si to neželá, a tak Shooty zamaľovával bielou farbou svoje ,,hry s formou, tvarom a obsahom”. Vy milujete len vám politicky príbuzných umelcov a kult. pracovníkov.

      Tá Perjovschiho ,,kritika” USA je tak láskavá a milučká asi ako keď Štefan Skrúcaný kritizuje SDKÚ na mítingu SDKÚ, kt. sám moderuje. Ste tak trááááápny, pan Macko, že by sa aj mŕtvola pri vás začervenala.
      Moja ,,Reálna sloboda” je presne o tom ako to je, pán Macko, a vy ste ,,formou, tvarom a obsahom” toho, t.j. tohto skurveného sveta na čele s USA.

      Vy ste mi citoval z marx.-lenin. vedy, že realistická forma a dôraz na obsah a druhoradosť formy sú atribúty neznášanlivých a totalitných režimov (teda asi komunizmu a fašizmu) – tak som sa vás pýtal, že či západní realistický umelci sú neznášanliví a totalitní (komunisti či fašisti) a váš chorý marx.-leninský mozog z mojej otázky vydedukoval, že ja sa chcem priradiť k západným realistickým umelcom. Čiže žiadna vaša odpoveď na moju otázku, ale za to vaša idiotská protiotázka.
      No čo už, keď ste zavadil o marxisticko-leninskú FF UK a FF UJEB v Brne.

      Strašne ma to s vami baví, pán Macko, ja chcem vyhrať vašu Cenu.
      Rozosmejte ma a doštite ma ďalšími vašimi faktami, vecnými rozbormi, charakteristikami, opismi a opicami.
      Ste najväčšia prča akú som za posledný rok zažil.

      • Mám vážne obavy, že toto sa dá riešiť už len medikamentózne. Rozhovory, diskusie, logika, fakty, vysvetľovanie, presviedčanie, dohováranie, ba ani facky zjavne nijako nezaberajú a nepomáhajú. Problém je, že na Slovensku sa nedá spoľahnúť ani na psychiatriu. Sú tam evidentné silné a nebezpečné nábehy k schizofrénii a paranoji, ale v civilizovanej krajine by sa s tým iste dalo niečo urobiť ešte skôr, než sa to prevalí do klinickej podoby a mohutnosti a začnete seba aj okolie ohrozovať na zdraví a živote.

        Uniká vám, že všetci tí “antiumelci” (ktorých sám nazývate umelcami), čo “deklamovali”, že chcú robiť “neumenie”, a aj za niečo stáli (teda tvorili umenie a boli umelcami), boli nakoniec zahrnutí do umenia a nazvaní (nazývaní) umelcami, lebo ich protest bol namierený proti istým zúženým a obmedzeným názorom na umenie (podobne zúženým a obmedzeným ako tie vaše), ale nie proti umeniu ako takému. Rovnako ako sa slovom “antihmota” označovala a označuje iba nová a dovtedy neznáma forma hmoty. A nezdá sa, že by tí “antiumelci” nejako zvlášť protestovali proti tomu, že ich vystavujú v inštitúciách, ktoré majú v názve a štatúte starosť o umenie, a že o nich píšu v knihách, ktoré majú v názve dejiny takého či onakého umenia. Rovnako ako proti tomu neprotestujete ani vy. Naopak, sám ste napísali, že – citujem: “Ale ja mám rád umenie! Len si ho dosť inakšie predstavujem.” To je len jeden z evidentných a nebezpečne mohutnejúcich nábehov k schizofrénii – rozštiepeniu a rozdvojeniu vašej “osobnosti”. Áno, o nič iné nejde, len o to, že si umenie inak – a výrazne inak – prestavujeme.

        Delenie na umenie a neumenie je len jedna z celkom obyčajných možností delenia vecí na dobré a zlé, vydarené a nevydarené. Je tam naviac len presvedčenie, že umenie má oproti inej ľudskej činnosti a tvorivosti dosť zvláštne vlastnosti a požiadavky. A videli, počuli, zažili, prečítali a premysleli sme toho dosť veľa na to, aby sme si toto presvedčenie nedali vziať ani kvôli nejakým trapkom a trtkom z Bratislavy pod Kamzíkom a zo Slovenska pod Kriváňom, ani keď koniec umenia a jeho “dekonštrukciu” a odvoz na šrotovisko a smetisko dejín ohlási Danto, Rorty, Old Shatterhand, Winnetou či iný významný americký magor a fantazmagor v Yale či oblasti niekde medzi Santa Fe a Rocky Mountains.

        Uniká vám, že tzv. “západní realistickí umelci” (ktorých sám nazývate umelcami), hoci mohli byť motivovaní prednostne trebárs nejakou spoločenskou kritikou (tzv. “obsahom”), museli tento tzv. “obsah” predostrieť prostredníctvom nejakého nápadu aj v oblasti tvaru a formy. Inak by sa nenazývali umelcami, ale zostali by v najlepšom prípade dobrými žurnalistami či dokumentaristami a v najhoršom prípade zlými propagandistami ako vy. Dalo by sa to ukázať štrukturálne-sémantickou analýzou (tvarovo-významovým rozborom) ktoréhokoľvek dobrého diela ktoréhokoľvek tzv. “západného realistického umelca” podľa vášho výberu (nech sa páči si vybrať), ale mám vážne obavy, že bez vašej paralelnej medikamentóznej psychoterapie by to pre vás nemalo žiadny zmysel.

        Všetky vaše ostatné výlevy o segregácii či fašizme-komunizme sú len evidentnými a nebezpečne mohutnejúcimi nábehmi k paranoji – halucináciám s pocitmi ohrozenia a prenasledovania. Priateľsky vám radím, aby ste s tým niečo robili a pokúsili sa to zastaviť či aspoň na znesiteľnú mieru utlmiť ešte v predklinickom štádiu a kým nie je neskoro. Zdá sa – podľa vás – že celý svet po vás ide, dokonca aj do Ruska namiesto vás pozývali Perjovschého. Zjavne však ani len netušia, akého máme na Slovensku velikána a titána (ako by povedal Matuštík), čo podobnými veľdielami ako “Reálna sloboda” vysmial a povalil najprv celé dejiny umenia, potom Sochu Slobody, potom celé USA, potom celý svet, potom celý vesmír a nakoniec aj seba samého. Chyba je len to, že aké sú vysmiate a povalené a ako ležia v troskách, si vôbec nevšimli a nič o tom ani len netušia nielen umenie, Socha Slobody, USA, svet a vesmír, ale väčšinou ani sám titán, lebo aj jeho vysmialo a povalilo len jedno z jeho dvoch schizofrenických ja. Ba aj tí, čo o vašej veľkosti a vašom titánstve niečo vedia – vaši dvorní kurátori – Gregor a Čarný, sa musia psychofyzicky spamätávať a zotavovať z toho, že keď ich navštívili chlapci a dievčatá z MoMA, NY (ktoré sa na veľký údiv niektorých slovenských “antiumelcov” ešte stále volá a bude volať M..A, Múzeum .. Umenia, hoci má v zbierkach a vystavuje aj mnoho oveľa významnejších svetových “antiumelcov”), zaujímali sa o Sikoru a Ďurčeka, ale nikto sa ani len najmenej nezaujímal o Ondruša – a ani žiadne iné “nové slovenské maľby”, inštalácie, akcie, koncepty, videá a čo ja viem ešte aké sračky z tristného Profilu súčasného slovenského vizuálneho “umenia”.

        Ak teda cítite nejaký smrad, musíte sa obrátiť nie na mňa, ale na svojich dvorných kurátorov – Gregora a Čarného – a musíte sa ich opýtať, prečo sa posrali a pustili do gatí, prečo za vás nezabojovali a nepozvali vás na casting vedľa Sikoru a Ďurčeka, ale namiesto toho vás zhovädilo, fašisticko-komunisticky, eštébácky zavrhli, segregovali, odstránili a zakázali.

        Čo vám možno ešte poradiť? Snáď už len to, že keď budete večer ležať v posteli pod “Reálnou slobodou” a vaše ústa a genitálie budú zasa revolučne úpieť pod krutým železom, do ktorého ich uvrhla a segregovala Socha Slobody, mohli by ste si k tomu skúsiť ešte aj zaspievať západný realistický song:

        Chodím po Broadwayi hladov sem a tam,
        práci nedostanu, černou kůži mám,
        moje černé děti mají stále hlad,
        singi jou jou jupí jupí jou.

        Obama by z toho mal iste radosť. A možno by sa za vás prihovoril v MoMA, aby tam urobili výstavu aj vám, nielen Perjovschému. Keď vás už aj váš miláčik Putin tak sklamal a neurobil si v Rusku taký poriadok, aby tam pozývali velikánov a titánov ako vy a nie trapkov a trtkov ako Perjovschi.

        Nedá sa nič robiť, ale tá otázka sa neúprosne a neodbytne vracia a natíska – môže niekomu zo seba až natoľko zadrbávať ešte aj niekde inde než na Slovensku? Ten zakomplexovaný svet a tá zakomplexovaná psychika krpcov, valašiek, fujár, bryndzových halušiek a žinčice, čo si myslia, že na ne nič a nikdo vo svete nemá a preto ich celý svet utláča a prenasleduje, sa podivuhodným a pozoruhodným spôsobom transformuje a prenáša aj na generácie, kde by sme to už nečakali.

  4. Pani Dovičáková, ja tomu vášmu postoju namôjdušu nerozumiem. Ten váš svet a váš pohľad na svet je pre mňa akosi príliš prevrátený.
    Najmenej traja ľudia vrátane Erika a Dorky mi vynadali so starých opilcov a vínnych mušiek, čo treba zavrieť do domova dôchodcov, ale to je krásny nadhľad a oponentúra, čo si treba vážiť. Veď dobre, môžeme sa baviť aj takto, ak vás to baví, ale prečo ja nemôžem mať rovnaký nadhľad a nemôžem sa rovnako baviť?
    Andrej mi vynadá do vulgárneho bulváru, ale keď ja s nadhľadom posmeškujem jeho fotografie, tak to je zúfalý osobný útok.
    Na základe čoho ste – preboha – usúdili, že by sa mi Kollár či Podoba mohli páčiť?
    Akési komické dievčatko, ktoré zjavne nemá ani šajn, ani simulaker o Platónovi či Deleuzovi, bohorovne šplechne čosi o mojich „filozofických“ argumentoch a nedostatku odbornosti, ale arogantný som ja a urážať sa má len ona.
    Ale ja sa neurážam, ak to s vami inak nejde, môžeme sa aj takto vzájomne fackovať, aj slapstick je žáner, ktorý môže mať niečo do seba a ktorým sa môžem (môžeme) pobaviť. Len sa potom nedivte, keď v zápale hry facnem presnejšie a silnejšie.

    Ale verte mi, že som oveľa radšej, keď sa snažíte svoj postoj zdôvodniť a dať do vážnejšej diskusie bez nadbytočných vášní.

    Nejakou výpoveďou o duchu dnešnej doby vaše obrazy iste sú. Ale aj keby boli neviemakou výpoveďou o dobe – v umení to stále nestačí. Jednak sú tu oblasti, ktoré sa zvlášť venujú len výpovedi o dobe – spoločenské vedy, novinárstvo – aj videožurnalistika a fotožurnalistika. Jednak o dobe môže dobre vypovedať aj smetisko – preto ho majú archeológovia tak radi – je tam na kope množstvo vecí, ktoré ľudia nejakej doby najviac používajú a preto aj najčastejšie poškodia, pokazia, spotvoria a odhodia.
    Ak teda vy čakáte, že vyšliapem do podkrovia Pálffyho paláca a nepôjdem radšej na smetisko, ja zasa čakám, že ste pochopili, že jestvuje oblasť so zvláštnymi pravidlami a požiadavkami, ktorú ľudia už dávno nazvali a stále nazývajú a budú nazývať zvláštnym slovom umenie, či sa to vám a podobným „obrazoborcom“ páči alebo nie, a tá k výpovedi o dobe – ktorá je iste vítaná – vyžaduje ešte zvláštnu nadstavbu. Ja ju vidím – a celé dejiny umenia (vrátane Duchampových readymades či Kosuthových concepts) mi to potvrdzujú – v schopnosti silného podnecovania ľudskej obrazotvornosti – hry obrazotvornosti s tvarmi a obrazmi, ktorá prináša nové tvary a obrazy s novými významami. Len ak sa dostanete až k tomu, môžete pri tom použiť aj niečo zo smetiska a cudzích či vašich spotvorenín.
    To je pre mňa krása – nie nejaká vonkajšia uhladenosť, vyšolichanosť, vyblýskanosť a ľúbivosť. Ak sa vy neviete takto hrať, ak vás celé dejiny umenia rovnako ako Igora Ondruša nudia a väčšiu slobodu než hra, krása a priepasť bytia vám dáva to, že sa v depresii z reklamky prepchávate nekvalitnou vizuálnou potravou a potom v tranze vyprázdňujete a všetko pri tom IBA dohryziete, dožujete a spotvoríte, môžem vás len ľutovať – pravda len dovtedy, pokiaľ tie spotvoreniny a vyprázdnenosti neponúkate vo verejnej inštitúcii, ktorá sa má venovať umeniu. Potom ma môžete už len naštvať.

    A nevidím vo vás ani bohvieakú výpoveď o dobe. Našťastie nie ste doba. Vždy je a bude dosť mladých, ktorí popri nových umeleckých smeroch a experimentoch budú radi trebárs počúvať Bacha a podobnú starú a dobrú „vážnu“ hudbu, vždy má a bude mať kto hrať v klasických symfonických či komorných orchestroch. Inak povedané – nedegraduje umenie IBA na drzosť a neskrotnosť (Ondruš). Môžete sa aj hodiť o zem a rozliať na kolomaž. Umenie vyviera z príliš hlbokých ľudských túžob po slobode, hre a kráse a je príliš silné na to, aby ste ho vy aj so svojimi pseudoteoretikmi a pseudofilozofmi mohli „dekonštruovať“ a vyviezť na šrotovisko a smetisko dejín.
    A tie nové umelecké smery a experimenty nie ste vy a nie sú tam, kde ich vidíte vy, ale – keď už sme pri spotvorovaní, karikovaní a karikatúre – trebárs (od Ondruša o 10 a od Dovičákovej o 20 rokov starší, ale umením výrazne mladší) Perjovschi:
    http://kultura.sme.sk/c/7390688/nova-synagoga-pootvara.html
    To je priam gejzír nápaditej hry s tvarmi a obrazmi – umocnený maximálne zjednodušenou a tým výrečnejšou kresbou až detsky prostých graffiti (znova tá produktívna inšpirácia masovou a nízkou kultúrou).
    Nečudujem sa, že Ondruš má z toho ťažkú frustráciu a traumu a schvátil ho vari najsilnejší hysterický záchvat, aký som kedy u neho pozoroval (pozri diskusia k uvedenému článku v SME). Keď to porovnáme s hrubozrnným pseudohumorom rúk vopchatých do rití – neviem, ako to bolo namaľované, odhadujem to na pseudoexpresionizmus a celkovo to asi bolo dosť desivé, keď to dokázalo vydesiť ešte aj otrlých idiotov a vychovávateľov novej slovenskej maľby na VŠVU. Aspoň za to som a treba byť Ondrušovi vďačný.

    K čomu vo vašich tranzoch bezvedomky a nevedomky smerujete – ten spotvorujúci a karikujúci maliarsky expresionizmus s prímesou surrealizmu – to nie je nič nové, to je strašne staré, to strašne dávno pred vami a oveľa lepšie robil trebárs Ensor:
    http://arttattler.com/archivejamesensor.html
    Nebude to nové a lepšie, keď budete robiť – po maliarskej stránke – to isté – IBA laxnejšie, usoplenejšie a vyšedivenejšie. Ensor to spotvorenie umocnil bohatou hrou tvarov a farieb – aby som bol tým viac zhnusený tou spoločnosťou a tými jej výčinmi, čo namaľoval, a nie jeho maľbou ako pri vás a Ondrušovi. Ensor dosiahol tú umeleckú jednotu obsahu a formy, kde sa obsah stáva formou (tvarom) a forma (tvar) obsahom. A už vlastne niet medzi nimi rozdielu. Ondruš: ,,Ide mi predovšetkým o obsah a nie formu.“ To je nezmysel, ktorý už hlásali aj komunisti. Preto je humor vašich Madon s IBA nemotorne namaľovanými a krivými rukami rovnako chabý a odpudivý ako pátos Kulichovho partizána – IBA nemotorne uplácanej vztýčenej korytnačky na krivých nohách na Námestí SNP. Jedno aj druhé vypovedá len o hlúposti a zvrátenosti istej skupiny ľudí v istej dobe. Hoci aj dosť veľkej skupiny.

    Maďarič s Podušelom a Skrakom nedávno vyhlásili Kulichovu korytnačku za Národnú kultúrnu pamiatku. Spoliehate sa aj vy na takéto svedectvo času? Že aj vás raz Maďarič s Gregorom a Čarným takto docenia len o kúsok ďalej v Kunsthalle? A že Hanáková a Kusá pri nejakej najbližšej veľkolepej prehliadke výpovedí o duchu doby postavia na jednu stranu vchodu do SNG Stalinovu sochu a na druhú niečo od vás? Potom vás musím poprosiť o prepáčenie za to, že mne ešte natoľko nejebe. A ak áno – tak iba z vás (všetkých).

    Depka z reklamky sa dá zužitkovať aj lepšie. Depku z práce v reklamke mi strašne dávno pred vami ukázal v skvelom románe a filme Tichá dohoda (The Arrangement) americký (USA) spisovateľ a filmový režisér Elia Kazan. Skúste si raz aj vy pozrieť a prečítať – skonzumovať niečo kvalitnejšie.

    • hehe ste srandovny pan Macko ako vsetko viete, ale odkial viete co ja konzumujem a pozeram, to ma celkom desi :))
      kedze pravdepodobne nic netvorite asi neviete pochopit, ze sa veci nerobia koli kunsthalle
      ci socham pri inych sochach. Mne je jedno ci budem na smetisku dejin, fakt. Ked sa vsak nikto neprijde pozriet
      na moju vystavu budem smutna to ano.
      Nebudem sa Vam uz nic pisat k tomu co ste mi napisali, lebo si to aj tak prisposobujete ako sa Vam hodi.
      Prajem vela lasky a dakujem za tip na film

      • Hehe, veď to ste mi predsa napísali vy sama – že sa prejedáte iba obrázkami, ktoré ani pre vás samu nestoja za viac než pár sekúnd. A tak isto pracujete a „tvoríte“.
        Keby ste si to, čo ste napísali, niekedy po sebe aj prečítali (skúsili aj prečítať), možno by ste pochopili, čo ste „vytvorili“ a ako a kvôli čomu „tvoríte“.
        Vaša pribrzdenými starými chujmi nedostižná a nedostupná „tvorivosť“ očividne nemusí nič po sebe čítať, pozerať, zvažovať, opravovať, vylepšovať. Úplne jej stačí, keď niečo prefičí vaším géniom posväteným tráviacim traktom a rozcapí a rozplesne sa na plátne.
        Ale neviem, ako si to predstavujete – že túto vašu genialitu a „to všetko ukáže čas“, ak nie tak, že vás podobní tristní géniovia, čo vás plne pochopia a nič si neprispôsobia – Geržová (jedna, druhá a iste aj tretia) a Miklošková (jedna a iste aj druhá a tretia), Gregor a Čarný, Michalli a Marcelovič – raz vo svojich textoch či svojej Kunsthalle – Familienhalle postavia vedľa Van Gogha (ako verí Igor Ondruš) alebo rovno Kulicha – čo je na Slovensku len o kúsok ďalej a ešte oveľa dôraznejšie než nejaký Gogh potvrdí vaše trvalé hodnoty a trvalú prítomnosť v Panteóne najsvetovejšieho umenia. Alebo sa aj vy spoliehate skôr na „ľudí“ a úspech na Farme v Markíze? Rozbehnutá ste dobre a pri tom všetkom by ste so mnou naozaj iba zbytočne strácali čas.

        Môžete ma naštvať a nazlostiť – na to máte všetky predpoklady, ale uraziť naozaj nie – na to nemáte. U mňa nakoniec vždy preváži ľútosť a smútok nad vami a vaším tristným prevráteným a zvráteným svetom. Urážate sa, zdrháte a znovu uchyľujete k urazeným komentom za bučkom Faceboočkom len vy. A najurazenejší a najsrandovnejší z vás je Frešo – keď požiadal o vymazanie akejkoľvek zmienky o sebe z hentak-u (niečo z toho sa už aj stalo). A to som jedno jeho dielo dokonca pochválil (v prvom rozhovore) – a v istom zmysle postavil vedľa Meret Oppenheim. Tým chlapcom musí lomcovať ťažký svár komplexov velikášstva a menejcennosti, bezradnosti a sebavedomia.

        Zabúdate na to, že na vás sa naša „negatívna energia“ vyvalila len spoza monitora. Ale na nás sa vaša negatívna energia vyvalila predtým z vašich cápanín a patlanín vo verejnom priestore, ktorý sa volá Umelka (alebo podobne) a kde teda právom očakávame Umenie.

        • Opakovanie začiatkov komentov vám ide výborne, tak na úrovni základoškoláka (offtopic)

          Fakt je jednoducho ten, že bohorovné tvrdenie že Lucia si “neskúša aspoň raz pozrieť niečo kvalitnejšie” úplná hlúposť (podobne ako to, že maľuje zle lebo svet je zlý…)

          “Vaša pribrzdenými starými chujmi nedostižná a nedostupná „tvorivosť“” – môžete mi prosím spraviť screenshot (skrínšot, skrínšotík) kde sa takto Lucia vyjadruje?

          “niečo prefičí vaším géniom…”, to tvrdíte vy. Lucia svojho génia nikde nehlásala. Môžem mať z Vás rovnaký pocit, ale nebudem Vám tu kvetnato vymenuvávať dôvody prečo píšete ako píšete.

          Verím, že čo o Lucii píše Gregor či Čarný ste chceli adresovať im, len nechápem, prečo to píšete Lucii. Ale uznávam že váš príspevok má vačie “grády”

          “Urážate sa, zdrháte a znovu uchyľujete k urazeným komentom za bučkom Faceboočkom len vy” – môžem Vás ubezpečiť že Lucia sa neuráža. Viackrát sa vyjadrila, že váš názor akceptuje, čo ste asi nezachytili. Vyzývali ste aby ľudia reagovali tu, čo ako jedna z dvoch urobila. Nebola ani raz drzá , či vulgárna.

          “Ale na nás sa vaša negatívna energia vyvalila predtým z vašich cápanín a patlanín vo verejnom priestore…” – ak vám vadí, že Lucia prijala ponuku na výstavu, skúste to riešiť s človekom kto ju na tú výstavu zavolal, lebo zrejme (tak ako ona) to vidí inak. Tak to už na svete chodí. Alebo si naozaj myslíte, že Lucia naozaj zlomí štetce lebo napíšete slovo “cápanina a poatlanina”?

          Ak sa vám to, čo ľudia píšu na Facebooku miešajú do jednej kaše, tak ako má človek brať vážne vaše úsudky pri odborných textoch?

          Celé to vaše dopletené soptenie, poetické šírenie Pravdy “od srdiečka”, urazené (áno, urazené) reakcie na jeden hlúpy koment (týkajúci sa veku a alkoholu, ktorý pripomínate v každom treťom príspevku) a to vaše “presné fackanie” je žargón (z môjho pohľadu) nevhodný človeka živiaceho sa písaním textu. Ak toto jediné Lucia napísala na tú diablovu stránku, vytiahnete Freša. Sklamem vás, ale internet je tiež verejný priestor.

          Na záver: ak voláte po diskusii, tak registrácia na Facebooku by Vám zabrala menej času ako vaša modifikácia slova “Facebook” tu. Ale chápem, že nemáte potrebu sa registrovať na server podľa ktorého delíte ľudí.

          Prajem všetko dobré.

          • Ach, deti, deti, s vami je to naozaj horšie a ťažšie ako v osobitnej materskej škôlke.
            Neuveriteľné, čo je pre vás “jednoducho fakt” a “úplná hlúposť”.
            Kde mám =bohorovné tvrdenie, že Lucia si “neskúša aspoň raz pozrieť niečo kvalitnejšie”=?
            Ja tam vidím len moje odporúčanie, aby si to skúsila – odporúčanie NA ZÁKLADE TOHO, ČO MI ONA SAMA O SVOJOM POZERANÍ NAPÍSALA.

            Asi ste nezachytili, že podľa Lucie “pravdepodobne nič netvorím” a tak to “neviem pochopiť”. A tak logicky usudzujem, že tá tvorba musí byť pre mňa čosi nedostižné, obrovské, geniálne.
            Ste pri zmysloch a ste schopný elementárnych logických operácií?

            Ak sa pokúsite svoje zmysly viac sústrediť a mať všetkých päť pohromade, zachytíte, že Lucia všetkých pospomínala a obhajovala a písala teda za všetkých. Nevidím teda dôvod, prečo by som aj ja nemohol odpovedať a písať o všetkých a vo všetkých súvislostiach.

            Už ste vôbec niekedy počuli niečo o umeleckej kritike? (A diskusii a polemike?) Odkiaľ ste vy, preboha, spadli? Umelecký kritik si má zavolať Gregora a Jančára na koberček a vyťahať ich za uši za Dovičákovú a Odruša? Alebo ako to myslíte? Čo ja mám a ako mám s kurátormi “riešiť”? Aby mi Igor Ondruš povedal, že na neho zasa tiahnem s celou armádou USA a zasa ho chcem zakázať a odstrániť, ako som ho už predtým s pomocou zlej a démonickej Sochy Slobody toľkokrát zakázal a odstránil? Ste pri plnom vedomí? Hu! Hu! Prebudiť sa! No! No! Otvoriť oči! Alebo budú zasa potrebné facky?

            Dal som si robotu a preveril vaše pozoruhodné matematické údaje. Moje (a kolegovo) pijanstvo či vek sa na Facebooku pretriasa(li) v 9 (slovom deväť) “komentoch” (zostalo to už len v odkazoch – linkoch – v diskusii priamo na hentak-u, z Facebooku je to už celé odstránené). Nepočítam Ondruša priamo na hentak-u. Vy ste sa rozhodli paprať do umenia preto, lebo vám nešla ani najzákladnejšia matematika? Robí vám problém narátať do deväť? Obávam sa, že to na umenie stačiť nebude.

            Skúste si to všetko (aj po sebe) prečítať a zvážiť, kto je “dopletený sopto”.

            Sklamem vás, ale Facebook je – podľa vás – tiež verejný priestor. Aspoň ja som sa tam – k tej “diskusii” – bez najmenších problémov dostal. Je (bol) na to odkaz (link) aj vpravo hore na webstránke hentak-u. Čo ale nie je dôvod, aby som sa tam registroval len preto, že to vy chcete.

            Áno. Tak to už na svete chodí. Váš pohľad je váš pohľad a môj pohľad je môj pohľad a už by ste sa s tým konečne mohli zmieriť aj na Slovensku. Problém je len v tom, že vy nemáte žiadny pohľad, ešte ste nič nepovedali k veci – k dielam či “dielam” a tomu, čo sa o nich hovorí v rozhovoroch. Od začiatku doteraz stále riešite len alkohol a obviňujete z toho mňa. Nakoľko vy môžete či nemôžete brať vážne moje úsudky pri odborných textoch, budeme vedieť až potom, keď sa aj vy na nejaký taký úsudok zmôžete.

            Prajem vám všetkým všetko ešte lepšie. Najmä lepšiu schopnosť diskutovať a tvoriť umenie.

    • Ježiši Kriste, zase len komunisti hore-dole…

      Áno pán Macko, ja so totálny komunista, lebo mi záleží predovšetkým na OBSAHU an nie na FORME, tak ako to hlásali komunisti (prosím vás, hodte nejaký link, info, citujte z nejakej komunist. lit., publikácie, nech si to overím, či nie ste idiot).

      Takže keď (podľa M. Oríškovej) nemám ani OBSAH a podľa vás ani FORMU, tak vlastne nerobím NIČ, resp. HOVADINY. Vy mi niečo vyprávajte o komunistoch, vy ste ten pravý, veľmi ma bavíte.
      Inu, podľa vás ma mali v r. 2001 v čase zúriacej demokracie vyhodiť z VŚVU, lebo ja som vlastne bol a som závadná osoba, inu komunista, kt. treba odstrániť.

      Veľmi sa mi páči vaše pseudovanie – vy a vaši milovaní ľudia sú neskuočne humorní a veľkolepí teoretici a umelci, a ja som pseudo … všetko, proste som kompletne babrák a komunista.
      Vy mi hovoríte, že Teren je zaujímavý umelec, maliar?, kresliar? a p. Hrabušický, že Hostiňák je kvalitný maliar? To si fak myslíte, že všetci sme už úplní idioti, kt. vám už zožerú úplne všetko?

      Tí vaši obľúbení slov. umelci nerobili, nerobia náhodou tiež to, čo u bolo dávno urobené niekde inde, Veď aj ten váš milovaný Filko to povedal v rozhlase pred vyše 10 rokmi, že v Amerike mu mávali nad jeho prácami, že ,,to tu už dávno mali”.
      Vy slov. odborníci na umenie svetového významu (kritici, kunsthistorici) ste tak ,,vedecky objektívni”, kde sa vám to hodí, že sa čudujem, že sa titulujete pojmom ,,veda o umení”.
      Keď ide o vašich umel. miláčikov, tak vravíte: ,,áno, to je úžasné, originálne, zaujímavé, kvalitné, nadväzuje to na …” , a pokiaľ ide o niekoho, kto vám netrčí zo zadku, tak: ,,to tu už dávno bolo, je to pseudo…, je to neumenie, je to babranica….”. Vy osobne ste prevrátený ,,Bohuško Bachratý”, vážený p. Macko.
      Keď chcete (a budem mať čas) tak urobím vám niekoľkozväzkový pijoanovský elaborát a 19469802469 linkov na nete, ako ktorýkoľvek z ých vašich milovaných slov. umelcov vytváral, či vytvára veci, kt. už dávno boli urobené, a lepšie.
      Lenže vy, mentálny odchovanec B. Bachratého, ale opačného razenia, budete stále len členom permenentného protikomunistického odboja.
      Prerjovschi je len ďalší ,,pussy” umelec proamerického významu, ako aj vy ste len bezvýznamný ,,pussy” odborník na umenie.

      Bože, vás by mal Kulich vymodelovať a odliať a umiestniť uprostred Pentagonu vo Vrakuni, aby sa mali kde miestni psíčkári stretávať.
      Prčujte nás aj naďalej, ste nesmierne užitočný.

      • Ježišmárjajózef (ako by zaúpela moja stará mama)! Pán Ondruš, pri vás a značnej časti tej vašej generácie – degenerácie je naozaj ťažké a namáhavé uchovať si chladnú hlavu a neupadnúť do podobného hysterického záchvatu, ako sú tie vaše – nezačať nad vami od zúfalstva zavýjať, zalamovať rukami a trhať si vlasy.
        To ste naozaj ešte nič nepočuli o tom, že blud o prvoradosti obsahu a druhoradosti formy bol jednou z najzákladnejších téz „marxisticko-leninskej estetiky“?
        „Zároveň s vytyčením základních požadavků a osvětlením smyslu realistické formy ukázala marxisticko-leninská estetika na určující význam obsahu v uměleckém obraze. … Je tedy v uměni obsah a jeho ideovost prvotní a forma druhotná.“ Zdroj:
        http://digilib.phil.muni.cz/bitstream/handle/11222.digilib/107375/B_Philosophica_01-1953-1_9.pdf
        Vážne si myslíte, že ste prvý idiot vo svete a vesmíre, ktorý prišiel s podobnou hlúposťou? Veď to je základná téza všetkých neznášanlivých a totalitných ideológií a režimov, ktoré chcú likvidovať hravosť (hru s tvarmi a formami) a slobodu umenia a podriadiť ho svojim obsahom, ideám a ideológiám a primitívnej ideologickej a režimistickej propagande – ako je tá vaša. Myslíte si, že keď ste protieurópsky a protiamerický, tak len preto, že sa cítite „drzý, neskrotný, nezhrbený a nezohnutý“, je tá vaša primitívna propaganda lepšia a zaujímavejšia?
        Naozaj vám o tom nič nepovedali na tej vašej nešťastnej revolučno-demokratickej škole? Ani pri tých obhajobách? Asi sa vám to hanbili povedať, lebo všetci tí, čo vám to mali povedať, prednášali predtým „marxisticko-leninskú estetiku a filozofiu“ u Kulicha a emeritnej eštébáčky Peterajovej.

        Nevedomky ste sa dotkli jediného ozajstného a podstatného, bytostného problému. Áno – všetko, čo robíme, môžeme a musíme robiť len z toho, čo tu už bolo a niekedy aj strašne dávno bolo. Prinajmenšom tie farby, ktorými maľujete, už boli predtým v obchode s umeleckými potrebami. A aj keď si vyrobíte vlastné farby, môžete a musíte ich vyrobiť len z niečoho, čo tu už bolo.
        Je však veľký, podstatný, bytostný a určujúci rozdiel – rozdiel medzi neumením (pseudoumením) a umením – či niekto len tak zobká a nevie čo zobká a potom sa povracia, alebo VIE, čo zobká, uvedomuje si a vidí skryté možnosti a významy, skryté formy, tvary a obrazy toho, čo tu už bolo, a snaží sa ich svojou tvorbou a svojím umením ukázať.

        Tak len do toho! Prestaňte sa vyhrážať, ako nám to ukážete, a konečne začnite ukazovať! Aj ako to my nevidíme!

        • Milý pán Macko, vy ste neuveriteľné demagogické teliatko. Ste výborný exštudent Bachratého, zabednený magor, ktorý presne tak ako komunisti a fašisti nám tu deklamujete, čo je podľa vás (dobré) umenie a čo (zlé) neumenie- pseudoumenie. To je zaujímavé, že nie len ja, ale aj mnoho ďalších, neoznačujeme niečo za umenie a niečo za neumenie. Buď sa nám len niečo páči, alebo nás to neoslovuje. Ale aby sme niečomu bránili, odstraňovali to, odopierali tomu existenciu, nedajbože zakazovali? To len taký choroboplodný zárodok ako vy môže.
          Vy ste naozaj vyštudovali na komunistickej VŠ a za komunizmu, a preto ste taký +++++, že to svet nevidel. Môžte trepať tie vaše duševné výlučky, že my sme vyštudovali po 89´ pod vedením komunistov alebo eštébákov, ale to sú len vaše duševné prdíky, kt. majú hodnotu prdíkov veveričiek v našich lesoch.
          Podľa vašej chorej hlavy, či kapusty čo máte na krku sú západní realistický maliari, sochári a vobec umelci ,,neznášanliví a totalitní komunisti a fašisti”? Aňo? Vy ste neznášanlivý a totalitný, pán Macko, pretože VY chcete niečo zakazovať a zavrhovať ako taký malý hitlerík (tiež označujete podobne súčasné umenie (nielen moje) ako nacisti – ,,degeneratívne”, ,,neželané”, ,,prejavy pomätenej mysle” , ,,ktorému nerozumiete”, a pod.). Lebo ste žiak Bachratého a neskutočne zabednený +++++, ktorý pracuje so schematickými postkomunisticko-fašistickými tézami, že realizmus a dôraz na obsah je podľa vás ,,neznášanlivý a totalitný”. Vy ste tak smiešny, že by ste mali rozosmievať deti v jasličkách.
          Vy idiotík, to že som proti EÚ či proti zahraničnej politike USA, nie je moja PROPAGANDA a IDEOLÓGIA – je to len môj osobný názor (moje názory). Vy Hooverov platonický milenec, ja rešpektujem to, že iní ľudia majú iné nazory. Aj to, že vy ste proamerický riťopich ma len rozosmieva, ale nerobím proti vám žiadnu činnosť, iba to, že to slobodne napíšem na nete,že vám to slobodne poviem do ksichtu, a že si to budem myslieť, aj keby ste sa posral z toho. V tom je rozdiel medzi nami, chápete to vy Bachratého žiak?
          Je podla vás Sulík ,,neznášanlivý a totalitný”, keď brojí proti EÚ? Je Snowden ,,neznášanlivý a totalitný” keď brojí proti politike USA? Keď Snowden dostane Nobelovú Cenu za mier, tak dostanete žalúdočné vredy a koliku? Vy kabinetná a vernisážová sr@čka, vy mne chcete tvrdiť, že ja som ,,neznášanlivý a totalitný”, keď som sa zúčastnil každej (okrem jednej, keď som bol totálne chorý) demonštrácie v 89´, keď som bol v štrajku na gymnáziu Bílikova (prvá SŠ na Slovensku v štrajku), keď moji rodičia neboli nikdy v Strane. Kde ste boli vy v 89´, vy hovniak s plnou hubou komunistických sračiek?
          Ste úbohá pseudoľudská troska.
          Klamár a demagóg, ktorý oceňuje len ,,svojich” umelcov rovnakého polit. zmýšlania, len tých, čo vám trčia zo zadku a kt. s vami chlastajú.
          Vy vidíte len to, čo chcete vidieť. T.j. veľké americko-európske hovno.

    • Pán Macko, neviem prečo chcete vnútiť kadekomu VÁŠ SVET a VÁŠ POHĽAD, ale my všetci ostatní máme právo na svoje vlastné svety a svoje vlastné pohľady.
      Vy v zápale hry fackujete presnejšie a silnejšie????!?!??????? Prosím vás, nenamýšlajte si. Ja si myslím, že keď ste boli decko, tak vás všetky decká vtedy mlátili, lebo ste bol +++++.
      Stále omielate tie svoje pijoanovské mantry, onanujete o ,,svojich” tvaroch a hrách a ešte to zaklincujete, že ,,to je podľa vás krása” – áno pán Macko, všetky VAŠE duševné prdy sú LEN A LEN PODĽA VÁS, tak buďte taký láskavý, a nechajte každého slobodne si myslieť, vidieť, cítiť, vnímať tak ako kto chce. Vy si myslite čo chcete, a každý nech si myslí čo chce. Vy nie ste Svet, vy nie ste Pijoan, vy nieste Boh, vy nie Hitler, či Stali, hoci by ste niečím takým aj v kútiku vašej zvrátenej duše chceli byť.

      Dovičáková vyštudovala u Sikoru, ktorý je asi podľa vás tiež pseudoumelec a postkomunista a eštébák.

      Ensor je bohatá hra farieb a tvarov a vy ste bohatá hra hovadín a Pijoana.

      Perjovschi robí to, čoho bol plný Dikobraz a Roháč za socíku. Len je strannícky vám vyhovujúci. Vy ste vlastne strannícky paraodborník.

      Vy konzumujte niečo kvalitnejšie. Keď ste smädný.

  5. Pán Macko, no vidíte – vy vidíte to lepšie a posledné v zaujímavej vlne Teren – Csudai – Knutt … a ja sa opäť cítim ako prekvapený vyoraný krtko. Nechápem. Keď si spomeniem na jednu dávnu výstavu I. Csudaia, kde jeho kurátorka pani Bajcúrová (myslím, že vtedy aj riaditeľka SNG) s nadšeným výrazom tváre rozprávala, že: ,,A všimnite si aj zaujímavé názvy obrazov Ivana Csudaia, ako ,,Snoopy padá”, ,,Mickey (neviem čo)… tak ja som vtedy rozmýšlal (a teraz budem sprostý), že či oni dvaja nemali niekedy spolu sex – prvá moja domnienka – a potom – asi tak ako vy ste sa (vyššie) pýtali: ,,Čo im všetkým už úplne jebe?!!???”. Pri pohlade na maľby Laca Terena (a hlavne posledný nárez – výstava v Soge) mi bolo ľúto, že som nevyštudoval veterinu alebo stomatológiu, alebo gynekológiu. Knuttove ,,nové” veci sa mi ale páčia.

    Neviem. Nerozumiem vám niekedy. Asi by som mal u vás študovať 5 rokov umenie, a čudoval by som sa u vás celých 5 rokov, ale aj tak by som u vás skončil štúdium s tým, že ste ,,Bachratý”.
    Nerozumiem dosť často ani mojím občasným kamarátom ako J. Čarný, R. Gregor, N. Vrbanová… ale kľudne si priznám, že v otázkach umenia som práve ja ten blbý. Pýtal som sa raz po jednej ,,ťažkotonážnej” diskusii o umení s p. Bartošovou a p. Štraussom v GCM – dal som potom pri cigarete vonku otázku mojej občasnej kamarátke K. Mullerovej, že ,,kto vlastne rozhoduje o tom, že čo je umenie?”. Odpovedala mi, že: ,,No predsa my, odborníci”. Škoda, že som nevyštudoval na odborníka na umenie. Asi by som to po čase psychicky a intelektuálne nevydržal a odišiel by som niekde na salaš a tam choval ovce a preťahoval by som ich.

    Ale ja mám rád umenie! Len asi si ho dosť inakšie predstavujem.

    A či to nie je generačný rozpor? Viete, pán Kováčik to raz dobre povedal. ,,… odrážajú náladu generácie v dobe, v ktorej žijú…” (asi tak nejako). Ja sa dívam na starších autorov s rešpektom, ale … je mi to vzdialené, je to pre mňa mentálny ofsajd, história, dejiny – áno, rešpekt – ale ja som niekde inde než ,,veľká vlastenecká vojna”, ,,sexuálna revolúcia v 60. rokoch”, či ,,fenomén céčok v 80. rokoch”. Určite všetci voľakedy tiež trtkali, pili, zabávali sa a mali starosti… ale, k+rva, dnes je ÚPLNE INÁ DOBA!

    Preto ja keď vidím Šilleho, Brath, Dovičákovú, Sirku, Dúbravského…. tak im svojim spôsobom rozumiem, a nemyslím ešte na to, že aký budem mať veľký dôchodok.
    A to, ako kto TERAZ ,,kvalitne”, či ,,dobre” tvorí, či myslí UKÁŽE až ČAS. Nejaké kecy terajších a včerajších odborníkov a výtvory terajších a včerajších umelcov sú možno zaujímavé (alebo nezaujímavé), ale to najzaujímavejšie aj tak zotrvá, až keď budeme všetci ta tam. More ,,súčasných” hviezd minulých časov už dávno nesvieti. A mohli v minulých časoch minulý odborníci spievať o nich koľko len chceli.

    Kto hovoril o Van Goghovi počas jeho života a mnoho rokov po jeho smrti, že je super? Len jeho brat, ktorý umrel na syfilis?

    • Nehovorte to nikomu, ale ja som počul (zo – zdá sa – dobre informovaných zdrojov), že ho spolu mali. Nemôžem však potvrdiť osobne, že to nie je len klebeta.
      Keď som hovoril o tých, čo najmä dnes upadli na úroveň novej slovenskej maľby, myslel som tým najmä Csudaia. Som rád, že sa aspoň v niečom zhodneme.

      Nesúhlasil by som v otázke Terena. Jeho terajšie maľby asi nie sú také dobré a priebojné, ako tie z konca 80-tych a začiatku 90-tych rokov, a sú asi zbytočne veľké – zjavne najmä preto, aby ich ceny pôsobili menej trúfalo, ale aj ten „nárez“ v SOGE mal dosť svojský a pôsobivý štýl – akúsi ironickú secesiu – veľké jednofarebné plochy, kde sa kresebne zvýraznená obrysová línia vracia miestami až k brutálnemu realizmu.
      http://style.hnonline.sk/kultura-135/strazca-trendov-je-spat-laco-teren-vystavuje-516244
      A veľmi sa čudujem, že to sexuálne-eroticky pôsobiace a trochu lascívne rastlinstvo vám nie je blízke. A že upadáte do posmešnej ľútosti, že ste nevyštudovali botaniku. Je to predsa veľmi blízke vašim červeným mrkvám – penisom. Len s tým podstatným rozdielom, že Teren si vytvoril ten dosť svojský štýl, zatiaľ čo vy sa iba neviete rozhodnúť, či svoje mrkvy máte maľovať nemotorným a usopleným pseudoexpresionizmom, alebo naopak – vyšolichaným a vyblýskaným – kalendárovým hyperrealizmom.

      Dá sa to vysvetliť len tým, že okrem svojho hyperrealizmu neznesiete v umení nič, čo je len trochu hladké a lesklé a nie je totálne spotvorené a sprznené.

      • Vy kontrolór umeleckej kvality mrkiev – Teren to je des, ktorý sa páči akurát vám, p. H., SOGE, a niekoľkým ďalším ľuďom.
        Vy nemotorný a usoplený pseudoodborník na umenie svojich obľúbencov – je úplne jedno, čo si myslíte vy v tom vašom hladkom a lesklom mozgu. Vaše spotvorené a sprznené názory odchované B. Bachratým stoja za h++++.

        Keby ste vy, predpisovač toho ako sa má robiť umenie niekedy niečo moje pochválil, tak sa vážne zamyslím nad tým, že čo robím – ale vy so mnou nepohnete ani omylom.

        Tie vaše kydy, že čo by ako malo byť či nemalo sú tak staré a uprdené, vyliahnuté niekde na prelome 19. a 20. stor., že by vás osobne mali vystavovať v nejakom múzeu, ktoré skoro nikdo nenavštevuje.

  6. Vážená a vážna pani doktorka filozofie Lucia Miklošková, PhD (píčejdí)!
    Čo je to antiplatónovec a čo platónovec?
    Keď som ja čítal Platónove dialógy, dočítal som sa, že jedným z kľúčových a opakujúcich sa motívov boli Sokratove spory so sofistami o možnosť rozlíšenia medzi vedením a mienkou čiže pravdou a zdaním. Sofisti túto možnosť popierali, všetko bolo pre nich len zdaním, Sokrates sa o toto rozlíšenie usiloval. Platón bol na strane Sokrata. Deleuze sa v článku Platon et le Simulacre vlastne iba postavil na stranu sofistov.
    „Simulacre“ znamená okrem iného predovšetkým „zdanie, predstieranie, imitácia“. Môže to byť teda aj „kópia“ – rozlíšená od originálu.
    Vy ste sa dočítali alebo Vás na FF TU naučili niečo iné?
    A čo to teda podľa Vás ten Deleuze vlastne tvrdí?
    To ste nám vo vašich vysoko odborných a relevantne podložených „filozofických“ faceboočkových smutnosmiešnych šplechoch akosi zabudli povedať.
    Ale dúfam, že sa prihlásite do Barthovej konkurzu a potom mi to poriadne vytmavíte a vysvetlíte.

  7. No, po tej facebookovej rozprave sa pánovi Mackovi ani nečudujem…

    Aj keď s pánom Mackom v mnohom hlboko nesúhlasím, tak ho rešpektujem.

    A chcem vedieť, čítať, počuť jeho názory, ale aj mu ich vyvraciať.

  8. Ohohóóó! Tak už je to konečne tu! Už ju tu konečne máme!
    Začala nám diskusia!
    Samozrejme – len taká typicky slovenská „diskusia“.
    Za bučkom Faceboočkom – na Facebooku prefičala vášnivá búrka v šerbli – vášnivá „diskusia“ o tom, ako nestojíme za žiadne vášne a žiadnu diskusiu, ba ani za ignoráciu.
    https://www.facebook.com/hentak.sk
    Pichli sme do osieho hniezda a zopár ôs sa vyrojilo a zlostne zabzučalo, ale do priameho útoku – diskusie priamo na hentak-u sa zatiaľ neodvažuje.
    Všetci zlostne bzučali a hučali, ako to nikto nedočítal a ako sa hrozne nudia a zároveň strašne bavia a smejú. Aké je to smutnosmiešne. Aké strašne staré pijanské kecy.

    Mládež naša, držiteľka rána, čerstvá, svieža, mládež nová, mládež Gottwaldova, Ficova, Paškova, Michalovičova a Csudaiova… Kendera, Sille a ďalší, to sa naozaj nezmôžete na viac než na tie faceboočkové šerbľové prdy a opilecké grgy a zvratky? Čo ste si to šľahli? Čo to bol za matroš?
    Ani keď si šľahnem tri litre a tri deci dobrého vínka (čo bol limit starého a dobrého Vlada Müllera a ani mne by nemal robiť problém), nebudem breptať a písať tak negramotne a o ničom ako vy.
    Kenderová, Šille, Dúbravský, to sú samé svetové superstars, čo dobyli už aj NY, najmä niektoré tamojšie pivnice a maštale:
    http://www.gosee.us/news/production/glamp-pr-producing-for-matthias-vriens-mcgrath-from-sexy-to-celebrity-editorials-for-tvtor-and-emma-stone-for-cosmopolitan-18601
    To sú úžasné vzory najvyššej sofistikovanosti bez akejkoľvek stopy po vulgárnosti a bulvári! S tým by Dúbravský vysoko zabodoval aj na Farme v Markíze. Ale ten najviac spitý či sfetovaný a negramotný trtko Radko Obratko, čo vás všetkých tak rozhecoval a rozhejteroval, to je čo zač? Dosť ma to zaujalo, ale podarilo sa mi zistiť len toľko, že je to nejaký bloger a dídžej Šipoš, DJ (čo sa dá čítať najmä ako Dobre Jebnutý). Alebo tiež fičí na novej slovenskej maľbe?
    Vy chcete hovoriť niečo o pijanských kecoch? Vy ste nám práve predviedli tú zodpovednú, odbornú, sofistikovanú, rozhľadenú, hlbokú, citlivú, chápavú, vyargumentovanú a podloženú debatu, po ktorej vám srdce piští? Už vám naozaj všetkým úplne jebe?

    My sme uviazli niekde v 70-tych rokoch? A máme traumu a frustráciu zo súčasného umenia? Z toho vášho „umenia“ ju veru naozaj máme a nemôžeme nemať. Vy ste súčasné umenie?
    Veď to práve vy neviete a nerobíte nič iné, než že pobiehate popri tých stoloch so zbytkami hostiny dejín umenia a zobkáte – a už ani nevidíte a neviete, čo to vlastne zobkáte. Zob sem, zob tam, nám je to všetko jedno, zob sem, zob tam, nám je to fuk! A potom tú triešť a tie pomyje nemôžete a nedokážete stráviť, príde vám z toho špatne a vygrciate sa na plátno. A ste zarazení a urazení tým, že niekto nie je ochotný nad tými vašimi smradľavými šabľami ochkať od rozkoše a radšej feels less and thinks more. A keď sa vám snaží ukázať, čo ste to pozobkali, prečo ste to nestrávili, prečo vám prišlo špatne a prečo ste sa pogrcali, tak tvrdíte, že v tých zvratkoch ten Lichtenstein nie je, hoci ani vaša dvorná kurátorka Jablonská nie je natoľko sprostá a slepá, aby ho tam nevidela.
    A to majú byť všetky vaše protiargumenty k jadru veci a sporu? Všetko, čím ste svoje prdy a grgy podložili?

    Našiel sa niekto, kto nechce tak ako Jablonská v štyroch stĺpcoch „sofistikovane“ bláboliť o tom, ako to má Bartošová v žalúdku a hlave všetko úžasne popletené a pomätené – bez toho, aby nám povedala aj niečo konkrétne o nejakom tom „zachytení podstatného momentu“. Niekto nechce tak ako Šilleho dvorný kurátor a Paškov kamarát Michalovič „sofistikovane“ bláboliť o tom, koľko je v Šilleho veľdielach úžasných príbehov – bez toho, aby nám aspoň jeden a konkrétny z nich aj porozprával, aby sme videli, či to stojí za to. Niekto žiada a hľadá výraznejší nápad, výraznejší tvar, výraznejšiu myšlienku. Toľká povrchnosť, obmedzenosť, vulgárnosť a arogancia! Strašné!
    Bratia a sestry! Súdružky a súdruhovia! Zastavte tých dvoch reakčných starých chujov! Čo ak zvedú na scestie niekoho, kto si bude myslieť, že to môže byť pravda?! Reakcia už zasa dvíha hlavu! Naše mladé a revolučné umenie, našu novú slovenskú maľbu si rozvracať nedáme! Ani dehonestovať, degradovať a zosmiešňovať! Vymazať! Vymazať! Kamene do oblokov galérií môže hádzať len súdruh Frešo a aj to len vtedy, keď mu to dovolí súdružka Kenderová a keď im obločné sklo zaplatí (a ešte aj dobre preplatí) súdruh Maďarič a odborník na stavebniny a stavebné úpravy – súdruh kachličkár Paška.
    Ach, to boli časy, keď nás bolo možné jednoducho vymazať, zošrotovať a odvliecť na Februárku! To by sa súdružke Kenderovej a súdruhovi Frešovi páčilo!

    Naozaj ste ešte nič nepočuli o tom, že umenie a umelecká kritika zahŕňa – a vo vyspelej kultúre musí zahŕňať – aj také postupy a žánre ako groteska, karikatúra, pamflet, polemika a že práve tie by mali byť najvlastnejšie práve mladým? A kdeže to je, kdeže to prebehla či beží tá naozaj kritická diskusia a polemika, súdružka Kenderová? Bože môj, veď vy ste ešte sprostejší a starší ako tí komunisti v 70-tych rokoch. Vy ste nielen až neuveriteľne a zúfalo sprostí, vy ste ešte aj tak zúfalo starí a tak zúfalo mimo čohokoľvek, čo nepochádza z totálne pomätenej či vymetenej hlavy, že je naozaj až smutnosmiešne a trápne, že dvaja starí chuji – takmer už „něco mezi šedesátkou a smrtí“ (ako by povedal Milan Kundera) – musia byť namiesto vás mladí a in.
    Nedarí sa nám ukázať vám na vašich prípadoch, ako sa nemá maľovať. A vám (alebo vašim dvorným kurátorom a „teoretikom“) niekto bráni v tom, aby (ste) nám na našom prípade zodpovedne, odborne, sofistikovane, rozhľadene, hlboko, citlivo, chápavo, vyargumentovane a podložene ukázali, ako sa nemá robiť umelecká kritika? Bolo by to dôležité, aby sme niekoho nedajbože na scestie naozaj nezviedli. Alebo len vy máte právo požadovať voči sebe takú úžasnú kritiku a len vy môžete bez kritiky a beztrestne ogrciavať svojimi „maľbami“ a ďalšími zvratkami verejný priestor? Tak dúfam, že sa prihlásite do Barthovej konkurzu – jediného rozumného nápadu z faceboočkovej búrky v šerbli – a konečne nám predvediete, ako sa tá vaša úžasná kritika, diskusia a polemika má robiť. Už sa nevieme dočkať!

    • Pán Macko, chápem vaše rozčúlenie nad FB diskusiou, ale …

      …hoci nesúhlasím s tým, že vaše názory niekoho ohrozujú, či nebodaj sú škodlivé, a ani by som ich neoznačoval za opilecké (hoci určite pijete nadpriemerne), sú to vaše názory, ktoré verím, že prezentujete za triezva (hoci ako sa hovorí, že ,,vo víne je pravda”), sú také, aký ste vy sám (tak isto ako aj p. Hrabušický) a je dobré, že ich prezentujete verejne a dúfam, že ich budete prezentovať aj naďalej.
      Malo by to byť tak, ako to už povedal jeden múdry človek: ,,Zásadne nesúhlasím s vašimi názormi, ale budem robiť všetko pre to, aby ste ich mohli hlásať.”

      No keby ste sa aspoň pri umení, či kultúre od(s)prostili od toho vašeho ,,permanentného protikomunistického odboja”, od ficózy, od paškofóbie, či maďaričotitíde a prestali súdruhovať, lebo je už 21. stor. a je už trápne niekoho titulovať ,,súdruh” či ,,súdružka”, pokiaľ nie je členom Komunisticej strany, ktorá ani neviem, či ešte u nás existuje.
      Aj moju matku odvliekli a šrotovali na Februárke, aj môj otec nemohol urobiť kariéru vo svojej profesii, lebo odmietol vstúpiť do Strany, ani ja by som na Gymnáziu Bílikova nezmaturoval a nedostal sa na VŠ, keby práve neprišla ,,Nežná revolúcia” – ale nikto z nás pán Macko z toho nerobí ,,vedu” tak ako vy, lebo dobre vieme, že po 89´ tu začali vládnuť ešte rafinovanejšie hovadá – ale dali nám aspoň akože slobodu.
      Keď vás niekedy stretnem osobne, spýtam sa vás na (vaše milované?) SDKÚ, KDH, MOST, Matoviča atď, že čo si o nich myslíte – tu na to nie je priestor.

      A teraz k umeniu, či neumeniu (ako vy hovoríte)…

      Dúbravský a aj ďalší sa môžu prezentovať ako chcú – je to ich vec – robil to už predtým svojím spôsobom aj Warhol, tak pľujte aj na Warhola.
      To, že si mladí myslia niečo iné, než vy starí je normálny generačný rozpor – aj vy ste si ako madý človek mysleli niečo iné než vtedy starí a dnes už mŕtvi ľudia. Tomu sa hovorí vývoj, ktorý sa vám samozrejme nemusí páčiť. Neviem či máte deti, ale asi chápete, čo tým chcem naznačiť. Vy si myslíte, že už nič lepšie než Elvis Presley a Beatles nemôže byť, a ja si myslí, že už nič lepšie než Nirvana a Marilyn Manson nemôže byť.
      Aj tí vaši milovaní umelci (kamaráti) zo 60., 70. rokov min. storočia (Filko, Koller, Sikora atď.), všetci do jedného ,,pobiehali pri tých stoloch so zbytkami hostiny dejín umenia, a zobkali a zobkali a VIDELI A VEDELI ČO vlastne zobkajú, ale samozrejme teraz tí mladí sú podľa vás úplne sprostí a nevedia nič.
      Taký Šille, ako aj ostatní májú vo svojich prácach plno príbehov, ale vy ich just nechcete vidieť. Lebo oni sú mladí a sprostí a nič sa od vás starých nenaučili. Lebo vy starí ste logicky múdrejší než mladí, len sa potom pýtam vás starých, že prečo je ten súčasný svet,, na ktorý ste nás priviedli tak na hovno a všetci sa aj tak rútime do hajzlu?
      Frešo si môže hádzať kameňom do galérie, je to jeho vec a samozrejme s povolením danej inštitúcie, pričom Frešo si môže zasklenie okna či okien dovoliť zaplatiť aj z vlastného vrecka úplne v pohode.
      Kľudne by mohli mať v podobnom formáte priestor aj nejakí mladší kunsthistorici – bola by aspoň nejaká konkurencia (samozrejme nie pre vás, na vás nikto nemá).

      Vy nám stále ukazujete ako sa má malovať, tvoriť (ako Filko, Koller, Sikora, Havrilla atď.), ale prepáčte, že tomu neveríme a nudí nás to. Ale to platí samozrejme aj naopak. Tak ako mladí nevedia presvedčiť vás, tak ani vy neviete presvedčiť mladých. Ale treba to skúšať, treba sa o to snažiť. Je to vec diskusie.

      Tak, prosím, neprestávajte pán Macko a pán Hrabušícký.
      Ja za seba môžem potvrdiť, že som plný očakávaní za vašimi názormi.
      A myslím to úprimne.

      p.s.: v mnohom ale s vami aj súhlasím – to sa musím priznať

      • Videl by som tam predsa len jeden veľmi dôležitý rozdiel.
        Ak nám dnes vládnu hovädá (s čím sa dá súhlasiť), je to len naša vina.
        Keby sme mali takých kandidátov na vládnutie, čo nie sú hovädá, a keby sme ich vedeli vo voľbách identifikovať, bol by tento systém zastupiteľskej demokracie plne funkčný.
        Môžete sa prihlásiť aj vy a pokúsiť sa presvedčiť ľudí – voličov, že nie ste hovädo a že im s vami bude dobre.
        Za tzv. komunizmu sme takú možnosť nemali.
        Nevidím dôvod, prečo by som tých, čo mi pripomínajú správanie komunistov a súdruhov, nemohol nazývať súdruhmi. Myslím, že zbytočnú vedu z toho robíte práve vy.

        Nepochybujem, že Frešo si môže veľa dovoliť.

        Plne súhlasím s tým, že všetko je vec diskusie. A že v nej treba skúšať a treba sa snažiť niekoho presvedčiť o svojom názore. Ale hlavne ukazovať, o čo sa ten názor opiera. A očakávať, že to isté bude robiť aj oponent.
        Takže mi pokojne môžete porozprávať nejaký príbeh z nejakého Šilleho obrazu, nakoľko to Michalovič ešte neurobil, alebo ma aspoň upozorniť na to, kde to už niekto urobil, a ja si ho veľmi rád vypočujem.
        A myslím to úprimne.

        • Do politiky by som nechcel ísť, lebo by som bol veľmi rýchlo ,,odstránený” nejakými záujmovými skupinami. A nie som predajná k+rva.

          Vy si fakt myslíte, že ten Šille nemá žiadne príbehy v obrazoch? Veď sú svojím spôsobom ,,realistické”, plné postáv, symbolov, znakov – to si myslíte, že to len tak bezducho poskladá a namaľuje? Šille je jeden z mála súčasných maliarov, ktorý vie rozprávať o obsahoch svojej tvorby suverénne, na rozdiel od iných ,,koktavých” a mierne vypatlaných umelcov. Jeho obrazy sú dosť ilustratívne, figurálne a realistické na to, aby sa dalo tvrdiť, že ,,nemajú” príbehy. Ja si teda myslím, že jeho obrazy ,,rozprávajú” samé o sebe. Otázka (možno aj generačná) je, že či rozumieme, alebo vôbec chceme rozumieť ,,jeho reči”.

          Viete pripomína mi to (ten ,,zápas” s vami) moju bakalársku obhajobu mojich obrazov na tej ,,komunistickej” (dľa vás) VŠVU v roku 2001, kde som mal obrazy proti EÚ (riť s 12 vyrážkami okolo análneho otvoru, do kt. bola vopchatá ruka – na margo nášho vstupu do EÚ), proti USA (blondína brodiaca sa na lúke plnej falusov -,,Krajina neobmedzených možností”), proti umelcom (kompletne pestrofarebný idiot s ,,umeleckým gestom” – prsty vopchaté do zadku), proti náboženstvu (hryzúci sa jing-jang), ďalej výsmech ženského a mužského rodu a iné – a pred komisiou som pravil, že: ,,Ide mi predovšetkým o obsah a nie formu.” a významná teoretička umenia (radšej ju nebudem menovať) mi odsekla, že ,,Ja tam nevidím žiaden obsah!” – väčšina komisie mi navrhovala 0 bodov = vyhadzov zo školy, dvaja 1 bod, len môj vlastný pedagóg mi navrhoval 4 body, takže sa to zaokrúhlilo nakoniec na 2 body – bol som vtedy najhorší na škole, hoci som dovtedy mal vždy plných 5 bodov.

          Chápete pán Macko? Takže ja nemám žiaden obsah, Šille žiadne príbehy a všetci sme sprostí, lebo sme si nevopchali ping-pongové loptičky do očí a netvrdíme, že sme U.F.O., a nemalujeme ani modrú na modrej a neriešime ani čakry, tantry a kozmické dimenzie.

          Viete, ja si myslím, že je to apriori averzia voči nietakmúdrymakovy, voči drzím, neskrotným, nezhrbeným a nezohnutým mladším ročníkom. Ale chápem vás – ja keď vidím dnešnú mládež, tak by som ich chcel väčšinou radšej všetkých mlátiť, lebo mi pripadajú neskutočne blbí. Ale to si oni budú tiež myslieť neskôr o svojich deťoch. Atď. Normálne.

          Pán Hrabušický si radšej pozrie TV správy, keď sa chce dosvedieť niečo vážne, vy máte svojich filozofov a mantru Pijoana, a v umení chcete vidieť ,,krásu”, transcendetno, súcno a bohvieaké vám šmakujúce dimenzie.

          A neuznáte nič v súčasnosti, pokiaľ vám to nepotvrdí zahraničie, Guggenheim, Tate alebo MoMA.
          Leda ak Ondáka.

          • Pokiaľ mi nejaký ten konkrétny príbeh niekto neporozpráva – inak povedané – pokiaľ neurobí konkrétny rozbor nejakého obrazu – pokiaľ mi nepredvedie, ako mám správne k Šillemu pristupovať, nemôže ma presvedčiť o tom, že ten príbeh a obraz stojí za to. Márne mi bude tárať o tom, že je tam strašné množstvo príbehov. Zdá sa, že to nedokážete pochopiť.

            Chcel by som už len zdôrazniť, že to vôbec nevidím ako generačný konflikt. Je nepochybne nepreberné množstvo súčasných vecí, ktoré sú aj oveľa lepšie či prinajmenšom tak dobré ako Elvis či Beatles. A my maľbu našich slovenských rovesníkov vôbec nepokladáme za lepšiu než novú slovenskú maľbu. Naopak, poslednú lepšiu a zaujímavejšiu vlnu v slovenskej maľbe vidíme vo vystúpení generácie od Terena a Csudaia po Knuta (ktorý je od nás o desať rokov mladší) – bolo ich tam viac, niektorí mali kolísavú úroveň a niektorí upadli najmä dnes na úroveň novej slovenskej maľby. A aj keď chápem, že sa vám to „něco mezi šedesátkou a smrtí“ rovnako ako kedysi Milanovi Kunderovi dosť zlieva, Filko, Koller, Sikora – to je zasa celkom iná generácia, ktorá študovala vo Sweet Sixties a zažila uvoľňovanie (a aj medzi Filkom a Sikorom je poriadny vekový rozdiel), my sme začali študovať na FF UK v roku 1974 – teda v čase najtvrdšej „normalizácie“ a môžem vás uistiť, že nám Bobeško Bachratý ani nikto iný na škole o Filkovi, Kollerovi a Sikorovi nič nepovedal, ku všetkému sme sa krvopotne museli prehrýzť sami. S Kollerom a Sikorom sme sa vďaka Matuštíkovi osobne zoznámili až začiatkom 80-tych rokov a s Filkom ešte oveľa neskôr – až po jeho návrate z Ameriky. A nezdá sa mi, že by sme sa s nimi nejako zvlášť skamarátili a že by sme s nimi nejako zvlášť pili – aj keď je pravda, že so Stanom som bol párkrát na burčiaku.

    • Pan Macko, Vasou reakciou ste ma poriadne sklamali, myslela som ze ste vzdelany rozvazny clovek .. Ved to, ze nejaky chalan zalubeny do Alexandry, ktora je krasna dievcina sa troska predvadza na fejsbuciku a nazve Vas ako Vas nazval by muza ostrielaneho zivotom neznamena, ze ste pichli do osieho hniezda – mna prave potesilo ako to spominany autori zobrali krasne s nadhladom, takuto ostru kritiku.. a Erik je totalne nad vecou nechapem preco ho tam hanlivo spominate, Andreja to ani nezaujima podla mna a Dorka – to, ze Vam niekto oponuje by ste si mali vazit a nie ju urazat, podobne ako pani Luciu M.
      Je velmi fajn, ze ste rozprudili diskusiu ale Vase az osobne utoky posobia dost zufalo. Nechapem preco mate potrebu niekomu posmesne vyhadzovat na oci, ze vystavoval v NY alebo hral niekde… ved to je super, ze si zije svoj zivot naplno, fakt nerozumiem co to ma spolocne s kritikou jeho prace..?! Trosku som vlastne lutovala, ze som sa nad Vasimi postrehmi vobec zamyslala. Vam vadi na veciach co dnes mladsi ludia robia hadam vsetko. Nieco sa Vam predsa musi pacit – napriklad taky Juraj Kolar ci Rasto Podoba? Oni su skveli maliari podla Vasich kriterii tak hadam aspon oni niesu hanbou nasej otrasnej sucasnosti. Ale nebola by to nuda keby sme vsetci malovali takto? Nemozem povedat, ze bola Vasa kritika pre mna zbytocna, ale mna aspon viac utvrdila v tom, ze sposob akym robim veci je pre mna spravnou cestou a ze proste ludi ako ste Vy nikdy nepresvedcim.
      Tak ako Vy hladate v umeni “krasno a priepasti bytia” ja v nom hladam slobodu. A nemyslim si, ze hyperrealisticky namalovane madony by boli lepsie ako moje zemiakove ruky – potom by to uz bola lubiva pohladnica. Ale Vy v tom nevidite rozdiel, Vas nenadchne presmycka, ktoru ste este nevideli. Tvrdite, ze malujeme skaredo pretoze svet je skaredy – ale ja malujem skaredo pretoze je prilis pekny – chapete veci uplne inak, nepracovali ste v reklamke nesolichate v praci vybliskane aplikacie aby sa kazdemu pacili – asi ani nemozte porozumiet tomu co mna fascinuje na nedokonalosti a chybach.
      Ako ste pisali, ze si zobkame zo stolov dejin umenia – ono je to mozno este horsie. Budem hovorit za seba – ja si zobkam len tak zo zivota, browsujem opajam sa tou spletou co sa na mna vali, obrazkom dam par sekund a idem dalej, hladam absorbujem prejedam sa.
      Tak isto pracujem, rychlo, ciastocne casto v tranze ze mozem byt konecne sama so sebou, konecne slobodna – a Vam je z mojej malby na zvracanie, v poriadku ved ani mne sa nepaci to co je podla Vas to prave – ako pisal Igor, to mi pisal z duse.
      Ale ja si aj tak myslim, ze moj “laxny” pristup k malbe vypoveda o duchu dnesnej doby ovela viac nez ten Vas oblubeny minuly. Ale ako sami hovorite to vsetko ukaze cas a ja sa dufam z tejto diskusie poucim a nebudem nikdy vo Vasom veku totalne odsudzovat veci co prijdu.

      • Lucia, obdivujem ťa, že si sa pridala do tejto diskusie, že nie si len FB, že to nepovažuješ za úplne zbytočné otvoriť si ústa, resp. niečo napísať sem. Si ojedinelý prípad človeka, ktorý sa nebojí a stojí si za svojou tvorbou a za svojimi nazormi.

        Vďaka, a máš moje uznanie.

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*