Snapchat Stories from the Summer ’96

Recenzia výstavy od Michala Stolárika

Veggie Eco Buddhist Prince Sharing Asia Love With Half–Blood Prince from the Dark Side of the Moon;

autori: Jakub Hošek (CZ), Boris Sirka; 18. 8. – 1. 9. 2016,

SODA Gallery, Bratislava 

Je každoročným (zlo)zvykom bratislavskej výtvarnej scény, že počas letného obdobia nevidíme v galériách nové výstavné projekty – väčšina z inštitúcií je zavretá, prípadne pretrpí (vraj) “uhorkovú sezónu” vystavením toho, čo nedostalo počas roka priestor, respektíve sa nazbieralo v depozitároch, a nazve to jednou z variácií slov “leto/letná/zber/selekcia/výber/výstava”. Rovnako overenou stratégiou je otvoriť výstavu na konci júna a vydržať až do septembra, kedy začína vernisážový súboj o návštevníkov a záujem médií. Je pre mňa záhadou, že bratislavské galérie nevyužívajú potenciál leta, počas ktorého našu metropolu vo zvýšenej miere navštevujú noví eventuálni návštevníci, turisti, ale aj kultúrni profesionáli, ktorí sú však konfrontovaní iba s mizivým percentom toho, čo domáce umenie ponúka. Príjemným spestrením je aktivita SODA Gallery, ktorá po samostatnej výstave Martina Dernera (Bytová situácia; 23. 6. – 29. 7. 2016) ponúkla svoje priestory aj spoločnému výstavnému projektu Borisa Sirku a Jakuba Hošeka. Iniciatíva je zaujímavá aj z toho dôvodu, že ani jedného z česko-slovenskej dvojice komerčne nezastupuje.

Veggie Eco Buddhist Prince je Jakub Hošek (1979) a prezývku Half–Blood Prince from the Dark Side of the Moon si osvojil Boris Sirka (1981). Spoločne, aspoň podľa názvu, zdieľajú lásku k Ázii, kde obaja samostatne absolvovali niekoľkomesačné rezidencie v Tokiu (Sirka) a Soule (Hošek). Ovplyvňuje nás všetko, čo zažijeme, ázijské motívy však ich diela neponúkajú. Tie sú dôležité z iných dôvodov.

1606_bez_20n_E2_80_A0zvu_35037

Obaja autori patria k etablovaným maliarom, ktorí sa na spoločnom výstavnom projekte stretávajú prvýkrát. Aj napriek tomu, že sú na lokálnych scénach aktívni, v hlavnom meste nie sú vystavovaní často. Jakub Hošek mal najbližšie k samostatnej výstave v roku 2011 (Non Stop BROOKLYN, Open Gallery – skupina Gothic Disneyland, ktorú tvoria Anežka Hošková, Nik Timková, Jakub Hošek) a Boris Sirka v tom istom roku na spoločnej výstave s Josefom Bolfom v Dome umenia (Dobrý Wolf, zlá Mirka). (V septembri 2015 vystavil sériu akvarelov – avšak v negalerijnej inštitúcii – dizajnovom showroome firiem Kabinet a Illuma.)

Výstava Veggie Eco Buddhist Prince Sharing Asia Love With Half–Blood Prince from the Dark Side of the Moon (***’) prezentuje výber z najnovšej tvorby oboch autorov. V prípade Borisa Sirku vidíme výrazný posun od prevažne figurálnej naratívnej maľby k takmer abstraktnej sérii Fluorescent Minerals (2016), v ktorej sa venuje zobrazovaniu minerálov v neidentifikovateľných prostrediach. Sérii veľkých plátien predchádzal maliarsky projekt, formou ktorého vyrozprával „trippy“ zážitky z festivalu Norberg a jeho priľahlých lesov. Osvojil si novú farebnosť s dominantnými krikľavými farbami. Tie sa dostali aj na minerály a horniny, ktoré tak pôsobia magickým až nadprirodzeným dojmom. Symbolika, kult a mysticizmus spoločne s linkovitosťou maliarskeho gesta v Sirkovej tvorbe pretrvali, zmenila sa len téma a formálny prejav.

4

Maliarsky program Jakuba Hošeka patrí k tomu najzaujímavejšiemu v rámci stredoeurópskeho prostredia. Špecifická technika nanášania jednotlivých akrylových vrstiev, originálna forma a estetika, subkultúrne a popové odkazy sú prítomné aj v aktuálnej tvorbe. Hošek zostal verný svojmu typickému kresebnému rukopisu a plošnej kompozícii, avšak maľbu ďalej posúva do objektov – rámy obrazov sú neprirodzené hrubé a plnohodnotne maliarsky využité. Záujem o priestorové vyjadrenie doplnil objektmi z cyklu False Cathedrals (2015), ktoré svojou formou odkazujú na štylizované náhrobné kamene s maliarskym vstupom pripomínajúcim estetiku osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Preglejkový objekt emo_ce (2015) s jemnými maliarskymi vstupmi mi so štipkou melanchólie pripomína vyrývanie rôznych nápisov a log na školské lavice, béčkovú estetiku, spomienku na deväťdesiate roky, ale zároveň reakciu na súčasnú vizuálnu kultúru, ktorá sa k tomuto obdobiu navracia.

Vývoj tvorby oboch autorov sa v súčasnosti dostal do štádia, v ktorom ich výstavný projekt pôsobí až prekvapivo harmonicky. Diela by zrejme fungovali aj samostatne, no vďaka ich spojeniu máme konečne k dispozícii prehliadku súčasnej maľby, ktorá by obstála v medzinárodnom kontexte. Domnievam sa, že by projektu pomohol kurátorský vstup – prepojenie oboch autorov by sa inštalačne dalo posilniť a informácie z (chýbajúcich) textových materiálov by objasnili koncepciu. Autorov napriek tomu spojila vizualita smerujúca k abstrakcii (Mali sme vôbec v našej lokalite dočinenia s novým prístupom v súčasnej abstraktnej maľbe od experimentov Patrície Koyšovej?), nejednoznačnosť výjavov, prvky psychedélie či mysticizmu. Výstava dýcha atmosférou súčasnej vizuálnej kultúry, aktuálnych tendencií a citeľnými referenciami na rôzne sub-kultúry a zároveň popovú prevádzku.

Nebýva samozrejmosťou, že by naše galérie aktívne pracovali na archivácii svojich výstavných projektov. Tie zvyčajne skončia maximálne na webových stránkach, prípadne vo facebookových albumoch. Výstavy tak zanechajú krátku impresiu a následne zaniknú. Túto však treba určite aspoň myšlienkovo uchovať a naživo vidieť.

Michal Stolárik

1 Comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*